Hadia dolina a Fintova – bralné perly Starohorských vrchov.

Z Harmanca na Kordíky vedie žltá značka príjemnou, ale nie nejakou bombasticky nádhernou dolinou Cenovo. Dobrá alternatíva pre cyklistov – v podstate až na pár desiatok metrov šotoliny (just v tom najstrmšom mieste) kvalitný asfalt. Kto aj nevie kde je, v Harmanci sa nepomýli, v ústí dominuje zrekonštruovaná vodná elektráreň – jej veľké „mlynské“ koleso je neprehliadnuteľné. Tam sa dá pri hlavnej aj pohodlne parkovať, aj „emhádé“ tam stojí. Dolina poslúži ako základ, z nej sa odrazíme na západ a do nej sa aj vrátime. Tak, ako je to naznačené na mape, zaberie výlet odhadom päť až sedem hodín, podľa tempa. Ale ponáhľať sa neoplatí a niekde ani nedá.

Odspodku prvá odbočuje z Cenova do prava dolina Racvalová. Na vynovenej križovatke, pri studničke. Úvod taký obyčajný, len vďaka ťažbe dreva na svahoch presvitajú prvé skalné vežičky. Potom prvá odbočka doľava, z cesty priamo do potoka. Aj tam sa ťaží, naokolo po svahoch. Už len chodník sa hadí pomedzi balvany a napadané drevo, dobre je ísť sem vtedy, keď žihľavy a iné srandy nie sú ešte/už moc veľké.

Onedlho sa objaví prvá skalná „bránka“ – nič dramatické, ale pekné je to. Nad ňou kus vyššie druhá. Potom sa dolinka rozšíri a potok je vystlaný nádhernými, machom obalenými balvanmi. A to je z dolnej časti Racvalovej všetko.

Dolinku onedlho pretne nová eurozvážnica (doľava treba ísť, k horárni Breziny je to chvíľka). Ďalej hore proti potoku je ešte malý ponor „Peklo“ a na západnom svahu skalné mestečko pod Ištvánkou. Tým smerom to teraz ale po ťažbe nevyzerá dobre.

Pri horárni lúka, na lúke nový nevkusný kanadský zrub, popod horáreň výrazná cesta dole lesom. Po chvíli sa vnorí do hlbokej doliny a vysoko ponad jej potok schádza poriadne hustou bukovou mladinou, schudnutá už len na ledva zreteľný chodník. Končí na sútoku potokov, priamo pod parádnou skalnou slavobránou do Hadej doliny.

Lebo Hadia dolina, alebo stredná časť doliny oficiálne zvanej Matanová, to už je iná paráda. Asi tri skalné brány za sebou, s obrími hrncami, skalnými oknami, ihlami a vežami, preliezkami z napadaného dreva, závejmi z bukového lístia. Treba ísť radšej zdola a najlepšie ráno, keď je slnko za chrbtom. Krása!

Za posledným, poriadne deravým „dvojbralom“ sa sklon mierni a vľavo pomedzi stromy už  presvitá veľká lúka Minďárovo, po ktorej hornom okraji ide (v úvode spomínaná) asfaltka. Nad dolným okrajom sa vypína Fintova (821 m) – na pohľad bežný, zalesnený kopček. Ale kto si nájde nenápadný chodníček do lesa priamo zo stredu lúky, o chvíľu ostane prekvapený.

Chodník sa točí doľava a obchádza vrchol. Postupne sa vynárajú spomedzi stromov čoraz väčšie bralá a na severe parádna, hlboká skalná rozsadlina, do ktorej treba dole zísť. Možno by sa dalo aj skočiť do nej, tá perina z bukového lístia na jej dne sa zdá byť bezodná.

Rozsadlina pokračuje už menej dramatickou jazvou v temene hory smerom k jej vrcholu, k výrazným skalným vežiam, črtajúcim sa medzi stromami. Po prekročení sedielka medzi prvými otvorí sa pohľad do strmého svahu, na ktorom je „vybudované“ celé skalné mesto. Staviteľ: alpínske vrásnenie :-) Tu sa dá motať a obzerať veže zhora, zdola. Okolo tej vari najviac nad dolinu Cenovo vystrčenej už rastú samé borovice a je z nej pekný výhľad: na protiľahlé Lučivno (tiež stovežaté) aj v diaľke vpravo ležiace pod hrebeňom Kordíky, na druhú stranu na horizont od Krížnej po Prašivú.

Potom sa dá samozrejme popod vrchol dokončiť okruh a vrátiť sa nazad na lúku, alebo sa spustiť priamo na východ do doliny Cenovo. Nie je to ďaleko, zato saaaakra hlboko :-) Na koniec už len asfaltovačka nazad k tomu „vodnému mlynu“ v Harmanci. Možností je v tomto kúte Starohorských vrchov ešte viac – napríklad spomínané bralá pod Ištvánkou alebo skalné veže na Lučivne, o tých ale inokedy.

Rišo Pouš