Zelená stuha Horehronia mtb: upravená, nadstavená, nedokončená

Dozvedel som sa o tejto cyklotrase (č. 2554) prvý raz v súvislosti s nezmyselným asfaltovaním jej úvodu z Telgártu na Šumiac. Má takmer 90 km, až do Bystrej. Pohľad do mapy: prečo také dlhé úseky po hlavnej? A prečo do Bystrej a nie logicky ďalej na západ? Tak som začal špekulovať. Zámer: z Telgártu na západ, čo najmenej po hlavnej, ideálne do Bystrice. Logistika náročná, treba sa tam dostať, a potom aj domov. Výsledok plánovania: asi 140 km, do kopca menej (3000 m) ako z kopca (3500 m), logicky. Prvým vlakom z BB, štart z Telgártu po ôsmej, posledný vlak z BB domov o pol deviatej večer: 12 hodín musí stačiť! Svetla dosť, lebo slnovrat. Len náš Náhodný dopravca (Držíme Slovensko v neistote!) sa nezaprel. Just nefungovala appka a za Červenou skalou výluka. Lístky sa ale napokon podarili a presun štartu bol dokonca lepší variant – úvodné kiláky neboli po asfalte a cez rómske smetisko v Telgárte, ale po lúkach v ústrety Kráľovej holi. Priamo od známej Chamkovej stodoly, aj keď tam bol ráno poriadny mrazák:

Na slnovratovo pestro rozkvitnutých, a už aj slnkom ohriatych lúkach som rýchlo, cesta stúpa priamo od stodoly. Po krátkom a mrazivom (2 km) asfaltovaní od stanice v Červenej Skale je to iný svet. Vyššie kúsok lesom a som na tom asfalte z Telgártu. V Šumiaci samý žiletkár, to čo? Just som sa trafil do časovky do vrchu, ktorú spáchal MTBIKER pod Kráľovkou na oslavu nového asfaltu.

Za Šumiacom, až po Novú Mašu, jeden z najkrajších úsekov: rozkvitnuté lúky s ďalekými výhľadmi, napravo kráľovohoľský hrebeň, naľavo Muránska planina a Stolické vrchy. Fajné hliny a šotoliny, slnko do chrbta, vpredu zárez Horehronského podolia. A pod Orlovou ešte krajšia rozprávková chalupa ako tá Chamkova:

Cez Novú aj Pohorelskú Mašu pár stoviek metrov starých, zubatých asfaltiek, medzi nimi nevyhnutná, krátka vsuvka po hlavnej, ktorú opúšťam pri známom coburgovskom železnom altánku. Popri cintoríne mierne stúpam smerom k Pohorelej, zas cez lúky.

Až za Heľpu podobný (ako prvý) nádherný úsek otvorenou lúčnou krajinou: vpredu dominuje nízkotatranská Veľká Vápenica, naľavo míňam špicatú Ginduru aj so starým vlekom, západ ukazuje nezameniteľný komín v Polomke. Z tabule za Pohorelou sa dozvedám, že prechádzam 20. poludník.

V Heľpe prvý raz Zelenú stuhu opúšťam - cyklotrasa smeruje do Závadky po hlavnej, ktovie prečo, keď v podhorí sú také krásne cesty. Takže z dediny popod zvernicu, pod lesom brodím malý potok a po luxusnej lesnej ceste cikcakujem k hotelu Vŕšky. Ešte rýchly asfaltový zošup popri Veľkom potoku a po odbočení doprava pod lesom som znovu na cyklotrase.

A zas tie široké panorámy – najviac sa do nich tlačí zjazdovka nad Polomkou, s rozhľadňou na vrchole. Vpredu v diaľke nezameniteľný Ľubietovský Vepor. Pod kolesami aj tu dominuje pohodlná a príjemne praskajúca šotolina, len pred Bacúchom na kuse taká nevýrazná, iba v tráve vyjazdená dvojstopa, okolo posedu.

Do Bacúcha leziem po ulici, ktorá vlastne patrí Polomke, je to tu sranda s tými obecnými hranicami. Potom trochu stúpam Bacúšskou dolinou, napiť sa z prameňa Boženy Němcovej. Ale bidón nedopĺňam, ktovie aký samoser by tá železitá kyselka spravila z jonťáku, ktorý si veziem.

Minerálka dobre padla, lebo nasleduje strmšie, dlhšie stúpanie – našťastie v tieni lesa, aj keď okolo sa ťaží. Ale cesta dobrá a občas výhľad na jz – k Poľane a Vepru. Pred vrcholom povrch zoslušnie a v klesaní do Leňušskej doliny už zas komfort šotolinový. Na prvej odbočke doprava, kade sa dá obísť Braväcovo, ďalšia minerálka v altánku (tak tankujem z potoka), o kus nižšie druhá odbočka aj s cyklosmerovníkom (Pod Kyslou). Beriem tú a onedlho už po lúkach valím ponad dedinu, aj popri nejakej nechutne okázalej „miliardárskej haciende“.

Za Braväcovom, pri cyklosmerovníku na lúčnej križovatke by to malo byť jasné: odbočka doprava a dole Lieskovskou dolinou. Lenže cesta nikde, iba tráva po pás. Cesta priamo sa stráca pod horou hnoja, pokračuje len cesta doľava. Síce vyzerá dobre, ale bliká mi varovná kontrolka – doma na mape sa mi niečo nezdalo. No riskujem a beriem tú. Vpredu cez dolinu vidím, kade budem stúpať z Filipova:

A tu prichádza problém. Cesta sa samozrejme stráca, do doliny strmina lesom, ale cez priesek už vidím domy a je tam úzky chodník poza plot. Síce super, ale radšej pešo. Napriek tomu – dole prázdna zadná guma. No nič – švihám, nech sa nezdržujem. Lenže tŕň ťahám von asi 20 minút, náhradná duša deravá (???) a lepidlo suché – takýchto sprostých náhod pokope som teda ešte nezažil. Samozrejme, že žobrem od domácich, ale kým vôbec prídeme na to, v čom je problém, zoženieme lepidlo a tak, hodina a pol preč. Aj som už myslel, že som došiel, tak vypínam hodiny. Takže potiaľto to vyzerá takto:

Už viem, že celú trasu asi nedám, lebo aj dlhšiu pauzu na obed by to chcelo, ale času ešte jesto, tak zas zapínam navigáciu a ide sa: na úvod dlhšie stúpanie cez Filipovo: asfalt prechádza do šotoliny, lesy do lúk a rozhľadov. Za chrbtom tie nešťastné lúky okolo Braväcova, po preklopení do zjazdu za Beľuškou dlhá a rýchla jazda nádhernou, otvorenou krajinou cez rohoznianske lazy, až dole do Brezna. Za chrbtom sa mi teraz dvíha masív Fabovej hole.

Už viem, že do BB dôjdem po vlastnej osi, otázka je len tá, kedy opustím šotoliny a pofrčím najkratšou cestou. Takže potrebujem rýchlu energiu – to znamená kofolu a nejaké horalky v prvej cukrárni na námestí. Po chvíľke už valím strmo hore okolo cintorína do doliny Drakšiar. Už je teplo, dobre padne tieň popri potoku. Aj potom v traverzoch, keď za altánkom opúšťam dno doliny, aby som si užil miestne lesné cyklotraily pod Skalkou.

Klesanie Suchou dolinou do Valaskej je síce za odmenu, ale predtým som si to pekne musel vyžrať hore strmou lúkou ku smerovníku Horné lazy. So slnkom naplno :-) Pár metrov musím už aj potlačiť.

Trochu viac asfaltu cez Valaskú, ale bočnými uličkami. Potom poza fabriku na Piesku a poza posledné domy do veľmi pekného prejazdu cez lúčnatý (ako inak) Dolný diel, do susednej dolinky, k tajchu Bruchačka. A tam som zvedavý na ďalšiu vymyslenú improvizáciu. Lebo na mape cesta žiadna, ale na leteckej snímke to vyzerá dobre!

A aj tak je, aj keď odbočka od tajchu – ako niekomu do dvora. A zarastená. Ale vyššie v lese pekná cesta a cez lúky väčšinou už tiež, navyše s panorámou hrebeňa medzi Chopkom a Chabencom. Proste potrebujem prejsť poza Brezovú do Lopeja - a darí sa.

Druhá tankovačka v známej prícestnej, motorkárskej reštike, hop na druhý breh Hrona a predo mnou cieľová rovinka – čiže príjemne rovná, hladká a teda aj rýchla lúčna cesta popri železnici, do Predajnej. Už trochu menej príjemne priamo proti slnku, takže foto smerom dozadu:

Pre prípad nejakej ďalšej nepríjemnosti potrebujem ešte nejakú časovú rezervu, tak z Predajnej už len kratučko - po poľňačkách popri farme do Zámostia, či je to zjazdné. Je, tak vypínam hodiny symbolicky v križovatke na „stopke“. Dokopy takmer po 100 km od štartu, čiastočná spokojnosť, tu je druhá časť:

Namiesto pôvodného plánu (doprava poza Hradisko a do Ráztoky) už teda len cez Hron a najkratšou cestou do Bystrice. Našťastie tu už sa dá väčšinou vyhnúť hlavnej: cez Nemeckú, Brusno, Medzibrod, Lučatín a Ľupču. A zo Šalkovej samozrejme popod horu na Uhlisko. V cieli na stanici pripočítavam ďalších 26 km (podľa plánu by to bolo tuším 45), celkom slušný pojazd z toho vyšiel. Parádne to bolo, dám si to raz celé, už viem, ako na to!

Pre záujemcov - hore je gpx súbor, ale len od brodu za Heľpou, zato až do Bystrice, tak ako to má byť, bez mojich odchýlok. Lebo Mapy.com trasu nechceli vyrobiť spojitú a dve trasy sa odtiaľto z Vetromagu stiahnuť nedajú. Na prvú časť ale navigáciu ani netreba -  je kratšia a jednoznačná. Keď to dám celé, gpx vymením. Šťastnú cestu!

Rišo Pouš