Z Bystrice cez Šturce, na bajku

Ďalší okruh (alebo skôr osmička), kde sa dá dobre „pochrtiť“, ale aj na bajku poturistikovať. Lebo vedie prevažne po dobrých lesných cyklocestách a o výhľady nie je núdza. Trochu dlhší, tak na päť a viac hodín podľa tempa, zato poriadne pooznačovaný cykloturistickými „céčkami“ všetkých farieb. Trasa: BB - Špania Dolina - sedlo Dolný Šturec - Žiare - Krčahy - Motyčky - sedlo Veľký Šturec - Vyšné Revúce - Hajabačka - Prašnické sedlo - Rybô - Dolný Jelenec - sedlo Dolný Šturec - Šachtičky - BB. Ale nechcelo sa mi babrať so samospúšťou, tak fotky sú len také ilustračné, ako som vytasil a cvakol.

Krištáľový skorojesenný vzduch na konci augusta, teplota ideál, v tieni skoro na rukávniky, v takom počasí aj ten nevyhnutný rozjazd po asfalte z BB smerom na sever celkom chutil:

Pod kopcom zamknúť vidlu, prejsť na odbočke do Španej doliny tunelom popod železnicu a už sa to začína, na úvod kopec pohodový, asfaltový. Normálne nový asfalt na najviac rozmlátených úsekoch, na cesťáku by sa už konečne dalo tadeto aj dole kopcom:

V polovici stúpania chvíľu pošpekulujem, či po ceste až do dediny, ale rýchlo sa rozhodujem pre „obchádzku“ po lesných cestách ponad, lebo sú tu krásne výhľady na Španiu dolinu a na haldách sa v slnku ligocú pekné kamienky. Len keby tí tupci drevorubači nenechali cez cestu našponované laná, bez upozornenia samozrejme...

Obchádzam Španiu pekne po rovnej zvážnici, dá sa pochrtiť. Potom na križovatke prudko doprava, pripájam sa na cyklotrasu do sedla Dolný Šturec. A hneď zas dilema, či sa tam vyštverám obchádzkou po cyklotrase, alebo si dám „technické cvičenie“ priamo doľava hore po červenej turistickej:

Dnes mi dáko chutí, tak ťažší variant víťazí a už sa štverám čoraz prudším, tmavým, ale najmä korenisto-kameňatým žľabom. Na konci treba predsa len trochu potlačiť, sily ani technika už nestačia a pod nohami by som bral aj niečo ľahšie ako 22/32:

V sedle som „v drieku“ dnešnej osmičky. Takže dnes nie naposledy. Ak všetko dobre pôjde, vrátim sa sem pred koncom a to už budem brúsiť asfalt. Teraz sa len prehodím na žltú smerom doľava hore (na Žiare) a o chvíľu tlačím opäť a dlhšie, toto by nedal asi nik:

Konečne som na „hrebeni“ a po zelenej si užívam hojdavý hore-dolu chodník či cestu lesom, valím to priamo naproti Jelenskej skale:

Keď ju obídem z východu, ešte jeden prudší kamenistý zjazdík a na okraji lúky môžem zamávať žliabkarovi, ktorý celý zdrevenel od tej driny, ako sa tu staral o Špaňodolinský vodovod:

Nasleduje veľmi príjemný úsek po širokej lesnej ceste až na Krčahy – prehľadným lesom, väčšinou mierne z kopca, čiže bezpečne, aj keď rýchlo. Keď vyletím na lúky, hneď je tu ceduľka, ktorá ma napraví doľava na cyklotrasu dole do Motyčiek:

Trocha tú odbočku do lesa síce musím hľadať, ale sa nakoniec zadarí a peknou krajinkou horských lúk v objatí lesa svištím priamo do doliny, predo mnou panoráma veľkofatranského hrebeňa:

Nasleduje pár km monotónnej, ale rýchlej zvážnice. Som tu prvý raz, ale žlté céčka a stromoch svietia spoľahlivo, aj na križovatkách. Do Motyčiek sa už dostávam samozrejme po asfalte a mal by som brzdiť, medzi chalupami je úzko:

Prepletiem sa trochu ďalej ako by som mal, lebo na hlavnú idem v protismere, už popri elektrárenskej nádrži:

Ale to naschvál, aby som čo najmenej času strávil na hlavnej ceste, ktorá po tichu lesa je riadnym šokom :-) Ešte jeden takýto úsek bude, tiež smerom dole, teda rýchlo. Aj preto som šiel dnešný okruh týmto smerom a nie opačným. Ale je to len minútka a už sa ponáram do ticha lesnej cesty smerom na Veľký Šturec, popri potoku a nádherných bralách:

Dávno som tu nebol, ale táto cesta je furt rovnako pekná: zelené lesy, modré nebo a pod nohami biely vápenec, dá sa aj tesne po daždi, nikdy tu nie je veľmi mokro:

Sedlo len preletím, križujúc turistickú hrebeňovku a čaká ma približne rovnaká vzdialenosť dole do Revúc, asi 4km. Inak tá symbolika čísla 4 sa na smerovníkoch akosi často opakuje, aj ďalej tak bude:

Samozrejme dole už fičím postupne po šotoline, zlom asfalte a dobrom asfalte stále chladnejšou dolinou. Slnko kleslo a kreslí na kopcoch zaujímavé tiene:

V dedine hneď točím doľava a davaj hore dolinou, stále po asfalte, s tieňom po pravej a nasvieteným svahom po ľavej ruke. Začína zlatá hodinka s najlepším svetlom tu v doline, tak dúfam, že ju stihnem vychutnať aj hore na kopcoch. Takto sa tvári pri Hajabačke, kde začínam stúpať do Prašnického sedla (toho západného):

Stúpanie (zas asi 4km) podobne ako to predošlé je nádherné svojimi farbami, ešte umocnenými klesajúcim slnkom, len ten foťák to akosi nedokáže zachytiť, ale to neva:

Som v sedle, ale až na úvodný prudký zošup (po eróziou poriadne načatej ceste) musím ešte do kopca, aj keď mierne, až na lúky nad osadou Rybô, Cestou sa ponúka zopár výhľadov dozadu k masívu Prašivej a bližšej Jelenskej skale, v smere slnečných lúčov:

Po obchádzke úbočiami, rýchlo klesajúc, nabehnem rozklepaný zo zvážnice zas na asfalt, hľadám kde dotankovať a pomaly prechádzam osadami Rybô a Valentová, aby mi niečo neušlo z tej nádhery, ale aj aby mi niečo živé pod kolesá nevbehlo:

Ešte Horný a Dolný Jelenec, medzi nimi druhá vsuvka po hlavnej ceste a do ďalšieho stúpania sa ponáram, zamykajúc vidlu na hladkom asfalte, popri známej elektrárni a jej nádrži. Znovu iné cyklofarby na stĺpoch a stromoch:

Asfalt končí onedlho, pri horárni Jelenská. Točím okolo nej doľava na zvážnicu, obchádzam rampu, držím sa zelených céčok a aj riadidiel čo to dá:

Lebo toto stúpanie už také príjemné nie je. Makadam, erózia, strmota, trochu treba zabrať, pre rodinky s deťmi to tu nie je. A ešte mi štrajkujú ľahké prevody, asi už kazeta skapína... Potom sa to vyššie síce položí, ale okolo pribudne rúbanísk. Vďaka nim si aspoň vychutnávam posledné panorámy Veľkej Fatry na pravoboku, s dominantnou Krížnou:

Všetko sa farbí do oranžova, najlepšie sú tuho pomarančové fľaky v tmavnúcom lese, vyfarbené cez diery v lístí. Aj Jelenská skala, ktorú teraz podliezam zo západu, je taká:

Potom už len posledné chrtenie, aby som za tmy dole nedošiel, len prefičím cez sedlo Dolný Šturec tak, ako je na fotke – zľava doprava:

Cez medzeru medzi stromami už len registrujem, ako slnko definitívne zalieza za hrebeň veľkofatranského Japeňa. Farby sú teraz najintenzívnejšie, no o chvíľu bude šero, tak sa treba poponáhľať. Výšľap na Panský diel si už odpustím, čistím dezény dole asfaltkou zo Šachtičiek. Pri 70km/h to ide parádne, aj blato zo mňa opadá :-)

Rišo Pouš