V dolinách alebo Gaderská + Necpalská

Preto názov, podobný Vetroplachovej zimnej prechádzke na pásoch (TU) , lebo toto bol podobný, jednoduchý výlet dvoma známymi dolinami, len veľkofatranskými (z turčianskej strany) a samozrejme takto v júni už nie na lyžiach :-) Potreboval som znovu zaučiť nohy aj inému ako kruhovému pohybu v pedáloch, tak niečo jednoduchšie to chcelo, nie dáku technickú hrebeňofku. Proste MF100 sa blíži a celý máj som prebicykloval. Povedal som si, že ráno bude v Gaderi fajn, lebo ešte pusto. No cestou dolu sa mi tiež nechcelo kľučkovať pomedzi davy, tak som to hore na Ostredku otočil na sever a nie na juh, smerom do pôvodne zamýšľanej Blatnickej. Tá je síce krajšia, ale Necpalská je dlhšia a o to mi išlo tiež, zľahka pokluskať. Majú aj výhodu tie dolinové asfaltky, že sa dá po nich lenivo šmatlať a ešte aj obzerať naokolo a hlavne hore do svahov, kde aké bralá trčia.

Na Necpalskú som bol ale zvedavý najmä kvôli tomu, lebo pred pár rokmi cirkev predala obrovské pozemky v doline nejakým Rakušanom a tí začali v r.2019 obmedzovať do doliny vstup. A samozrejme tam vraj ťažia drevo vo veľkom. Bolo to aj medializované, potom to však rýchlo utíchlo, hádam sa urodila nejaká dohoda. Tak že ako to tam dnes vyzerá. A vychádzalo mi to pekne od autobusu k autobusu.

Takže príjemné, chladivé ráno o siedmej, symbolický štart od drevenej brány do Gadera a pohodové cupkanie po hladkej ceste, väčšinou proti slnku. Ale tu nie je problém sa za dobrými výhľadmi na bralá aj za poklusu otočiť, zakopnutie nehrozí. Jedine o slimáka - mali asi preteky či čo, lebo ich všade bolo... Malá terénna vsuvka cez odbočku ku hradu, inak asfalt až k Čertovej bráne.

Tú som samozrejme obísť nesmel, tak som si ten kúsok zašiel. A potom už koniec asfaltky a šotolina v Dedošovej doline, aj s jedným úsekom s obrovskými, vyholenými svahmi. Ako by som sa neponáral do hĺbky národného parku, ale do nejakých plantáží na drevo. Našťastie nasledujúci bralnatý úsek doliny ten dojem znovu zlepšil.

Potom už odbočka popri chate Drobkov a poriadna strmina hore na hrebeň. Príjemný tieň v lese a príjemný vánok na holiach. Hrebeň pozná každý, tak čo už o ňom? Hlavne ale nad lesom ma dobehol ultralegendárny Igor Buček, tak som chvíľu pootravoval a zviezol som sa popri ňom až pod Ploskú. Až tak som otravoval, že som zabudol na Koniarkach odbočiť dole do Necpalskej :-) Takže davaj kúsok nazad a pre zmenu poriadna strmina smerom dole. Tá sa z pekného chodníka pod „Jančiho prameňom“ zmenila na hnusnú, miestami rozrytú zvážnicu – spádnicu a dole v Balcierove to o moc lepšie nevyzeralo, tak som s napätím čakal, čo bude ďalej.

Ale hrebeňové vsuvky vybavené, v Balcierove na zemi sa povaľujúca cykloznačka hlásila „Necpaly 11 km“, tak som zase mohol šuchtať nohami bez obáv. Lebo aj tu je asfalt, síce taký vyštrbený, ale dá sa aj z neho obzerať dookola po skalách. Cestou dole síce vidno prieseky v lese a drevosklady popri ceste aj iné znaky ťažby, ale celkovo tá dolina našťastie (ešte) nepripomína fabriku na drevo. Skôr som sa cítil ako v lesoparku. Tak dúfam, že nielen okolo cesty ostal nejaký les tak „pre oko“.

Necpalská dolina nie je taká dramatická ako jej južná susedka, aj je viac otvorená, ale aj tu bralá občas zostúpia až ku potoku a občas presvitajú ponad koruny stromov nad hlavou. Cestou nie je nuda, je tu pár horární, lúk aj turistických prístreškov. Pred koncom sa ide popri známom areáli záchytu vodného zdroja Lazce, ktorý je mimochodom najvýdatnejší na Slovensku. Takže prostredie celkovo vhodné na prechádzku.

Do dediny som sa vrútil popri rozpadnutom prívodnom žľabe bývalej obecnej elektrárne, ktorá si inak dlho nepožila, keď ju postavili. No Necpaly sú jedna z bývalých bohatých šľachtických a olejkárskych turčianskych dedín, tak je tu plno histórie. Aj námestie je pekné, len z jednej strany jeden a z druhej druhý polorozpadnutý kaštieľ. Ešte že zmrzlina bola fajná, kopčeky megaveľké a autobus prišiel ako sa patrí. Pekný výlet/tréning vybavený :-)

Rišo Pouš