Túlačky po Volovských vrchoch

         Za všetko môže jedna fotka zavesená na internete. Bol na nej zasnežený skalný masív s výhľadom na Vysoké Tatry pri východe slnka. Vraj Skalisko (1293 mnm) - najvyšší kopec Volovských vrchov. Pred pár rokmi som tam bola, ale Tatry som veru odtiaľ nevidela. To treba preveriť! Ideálne v zime a pri východe slnka. 

  Neviem, či to spôsobili tie tuhé mrazy, ale na túto blbinu sa nedá nikto ukecať. Jedine Lukáš nesklamal. A keďže Lukáš má stan, je rozhodnuté. No dobre, Lukáš má okrem stanu aj ešus, mne vyhovujúce postupové tempo a hlavne vždy chytľavé nadšenie pre podobné akcie. Plán je jednoduchý: vyliezť na Skalisko z Rožňavy, tam rozložiť tábor, skontrolovať, či odtiaľ vidieť Tatry, prespať a ráno zliezť dole do Betliara. Aby sme hore nevyšli príliš skoro, vyberáme si trasu cez Paču a Úhornianske sedlo. V prípade neznesiteľnej zimy máme v zálohe chatu pod Volovcom, asi 20 min. pod vrcholom. 

  A tak ráno v Rožňave opúšťame vyhrievané útroby autobusu. Nahadzujeme batohy a stúpame zahrievacím tempom hore mestom. Na miestnych pôsobíme dosť exoticky, každú chvíľu očakávam, kto nahlási únik pacientov z liečebne. Míňame benzínku a pamätník, ktorý má pripomínať návštevu Pápeža Jána Pavla II. v Rožňave. Nám však skôr pripomína betónový kryt kanalizácie. Na chvíľu spoza lesa vykukne biela čiapka Kráľovej hole a potom už len samý les. Les a les až po odbočku na Paču (nezamieňať si samohlásky!). Vychádzame na lúky, odkiaľ je pekný výhľad na Krásnohorské Podhradie aj s jeho slávnou hradnou dominantou. Do Pače je to ešte kúsok po asfalte. Prituhuje poriadne a otvorená krčmička jasne volá po návšteve. Rozmrazíme povrchové vrstvy kože, pripijeme na expedíciu a ťaháme ďalej. Krčmár sľubuje haldy snehu.

  Od dediny to začína konečne poriadne stúpať. Výškové metre a kalíštek rumu pekne hrejú. Snehu pribúda každým krokom, nikde ani nohy. Až tesne pod Úhornianskym sedlom stretáme prvé živé duše. V sedle bočíme na červenú a na naše potešenie to vyzerá byť prešliapané. Tešíme sa však len chvíľu. Sneh je taký sypký a poddajný, že stopy pred nami nezohrávajú takmer žiadnu rolu. Začína to byť únavné, rozhovor viazne. Stretávame trojicu chalanov, ktorí nám to vraj prešliapali až po Hekerovú. Škoda, že ani netuším čo to je a kde to je. Ale každopádne vrelá vďaka, chlapi! Na odbočku pod Bielymi skalami prichádzame s časovým sklzom a miernou depresiou. Na Skalisko je to ešte 2,5 hodiny letného času a to najlepšie je ešte len pred nami. Panenský sneh čaká, kym ho pokrstí naša turistická bagandža. Lukáš sa ako džentlmen púšťa dopredu a kým sa on borí s vajcovým snehom, mňa chytá záchvat smiechu. Každým tretím krokom nás batoh vtlačí do prachovej masy až po slabiny. Vyhrabať sa z nej stojí kopu síl.