Tour de Kremnické vrchy

Počas vrcholiacich júlových horúčav u mňa jednoznačne vyhráva cesta nad terénom, teda aspoň čo sa bicyklov týka. A keď ešte treba niečo v práci vybaviť a to je 70 kilákov ďaleko, no nezneužijem to na výlet? Domáci žiletkári, čo okolo Kremnických vrchov bývajú, samozrejme poznajú – to koliečko asi stokilometrové, cez Šturec aj Kremnické Bane... Častá tréningová trasa, ale dá sa aj na výlet využiť. Dajú sa tu hlavné cesty čiastočne aj obabrať, a teraz to dupľom láka, lebo na viacerých (predtým katastrofálnych) miestach len nedávno pribudli nové asfalty. Tiež som to trochu obabral, ale inak. Lebo aj iné výzvy ma čakajú a nechcel som si v tom hice (výstraha 2. stupňa) úplne „odrezať nohy“ pred Stíhačkou, tak som sa do aj z Teplíc zbabelo viezol vlakom.

Zo stanice v Tepliciach teda ráno o šiestej poooomaličky cez pešiu zónu – tu sa to môže a už dlho. Neviem prečo niekde to nejde. Slnko ešte nízko a taká tá príjemná zima, keď vás síce trochu klepe, ale viete, že sa oteplí. Popri kúpeľnom parku a cez Dolnú Štubňu na križovatku – je to jasné. Doľava idem, sprava sem dúfam prídem:

Úvodné kiláky sú síce v tieni, ale zároveň priamo proti ostrému slnku, ktoré na cestu často nakukuje pomedzi koruny stromov. Sú to poriadne kontrasty, preto sa radšej často obzerám, či ma šoféri vidia. Navyše krajnica je tu často vytlačená kamiónmi do nepríjemnej vlny, takže sa nedá ísť úplne po kraji. Ale pohoda, Šturec v porovnaní so susednými horskými prechodmi nie je taký frekventovaný, najmä kamiónov je tu podstatne menej a ešte je skoro. Vzal som len jeden bidón, síce veľký, ale ani ten nemám plný. Jednak je po ceste kde tankovať a jednak takto ráno ešte veľa piť nemusím, aj keď ma po mastných raňajkách akosi suší. Ale viem, že tam, kde ten ozajstný Šturec začína, ma čaká zdroj fajnej vody z prameňa - oproti horárni na začiatku Žarnovickej doliny:

Nad prameňom podľa prichystaných dopravných značiek asi tiež idú klásť nový koberec, už by sa patrilo. Turčianska strana je na viacerých miestach poriadne rozbitá. Sklon je tu ale menší ako na opačnej strane, najstrmší úsek je pod Bartoškou, aj to krátky, taká rampa. Pár stoviek metrov. Potom už pohodička až na vrchol. Šturec zároveň nie je vôbec panoramatický, len z jedného či dvoch miest tesne za vrcholom je výhľad doľava ku Krížnej. Ale o tú tu nejde, že?

Bystrická strana je aj viac zatočená. Za tie roky si hovorím, že tu poznám každú zákrutu. Sú tu aj štyri pekné, utiahnuté vracačky, po dve na každú stranu. Zvlášť s veľkou láskou myslím na tú najvrchnejšiu, z ktorej ma zvyšky zimného posypu raz v apríli poslali do škarpy a odtiaľ kotúľom cez rajdy priamo na ten skalný mantinel za ňou. Ale bicygľa to prežila, tej sa našťastie nič nestalo, to bolo hlavné :-)))

Nový asfalt od Horného až po Dolný Harmanec! Paráda, to sa to sviští! Ale kosa, ako sa spod Krížnej Bystrickou dolinou zosúva ťažší, chladný nočný vzduch. Nižšie sa zas dolinou nesie „jemná vôňa“ podobná tej ružomberskej, veď Harmanecké papierne... Ale to už som dole, napájam sa na cestu z Donovalov a hneď sa od nej aj odpájam. Tu je prvá možnosť obabrať hlavnú. Aj keď len na krátko a po hrboľatejšom asfalte cez Uľanku, no aj to poteší. Za odbočkou na Španiu zas nazad cez štyri pruhy:

Aj za Novým Svetom samozrejme nejdem po hlavnej, ale cez Jakub a Kostiviarsku. Výhoda, že BB poznám, viem kade obísť najprepchatejšie miesta. Aj za cenu jednej krátkej protismerky v jednosmerke, pod amfikom :-) Som tu pred ôsmou, ranná špička zúri, ale o dosť menej ako mimo leta. Všeeetci sú už dakde pri mori, chytajú bronz a baciľe. Tak krátka zachádzka do roboty, štyri podpisy, samozrejme aspoň jedného známeho na kus reči stretám, svet je malý a BB zvlášť. Pre istotu dotankujem: záchodová voda silu do nôh dodá. Potom už rýchlo preč na juh, hlučnými ulicami Fončordy a Radvane. BB je ako štupeľ na konci kotliny, táto Tour sa jej vyhnúť nedokáže. Ale aj tu v meste sa nájdu pekné úseky:

Kremnička, Raketovce a Badín – škoda, že ďalej nejde asfaltka do Sielnice, bolo by to príjemnejšie. Lebo „stará cesta“ z BB do Sliača je tiež poriadne frekventovaná. Ale ako k nej z Badína padám, nesie sa ku mne spoza križovatky vôňa čerstvého asfaltu a blikotanie oranžových majákov. Tak tam vpálim a ozaj: až do Veľkej Lúky nový povrch, hladký ako detská prdelka. Vlastne hej, z vlaku som ho nedávno obzeral! A cesta je to tichá. Aj napriek tomu prvú dávku energie zo zadného vrecka dresu neberiem za jazdy, ale pekne kultúrne, v pokoji, štýlovo, na lavičke pod lipou, kde sa kedysi stretávali velikáni nášho národného obrodenia – pri kostole v Hronseku, kde sa kedysi aj sám veľký Sládkovič ženil:

Prehrkocem cez Veľkú Lúku, lebo tam ešte nový asfalt nedali, aj keď zišiel by sa fest. V Sliači mi až neskoro napadne, že do Zvolena by to šlo aj po hrádzi popri Hrone, veď som na výlete, nie? Ale tak už čo, ťahám teda klasicky poza letisko do Kováčovej a po privádzači líznem okraj Zvolena. Ruch ciest konečne utícha až za podjazdom R1 na Strážach:

Slnko mám už zboku a stále viac zozadu, nezavadzia. Ešte aj ten vietor som vychytal, fúka pekne do chrbta. Myslím si, aké mám dobré tempo, až kým ma v Budči neofúknu traja veteráni v dresoch z Horala. Dalo by sa zavesiť, ale čoooo, dnes výlet predsa! Začína sa v bruchu navyše aj skrčmievať, ale tú globalizovanú diaľničnú kolibu pod erjednotkou ešte míňam, nájdem si niečo miestne, autentické, o kus ďalej, pod kopcom.

Nadjazd R1, prejazd koľají, most cez Hron a doprava – ten krátky úsek po ľavom brehu mám veľmi rád, aj keď treba dávať pozor, výtlky sú tu mega. Je tu jedno miesto, kde pomedzi stromy vidno „sopečnú bombu“ Čertovu skalu na druhom brehu, ale dnes ho dáko míňam. Výtlky si vyžadujú väčšiu pozornosť a sem nový asfalt asi tak skoro nedajú. Úsek končí kopčekom v zelenom tuneli, potom však „kultúrny šok“, lebo znalci vedia – cestou na pravý breh sa treba kúsok vrátiť po erjednotke. Adrenalín ako bič - aj keď mám skoro svoj vlastný, odbočovací pruh. Ale pol mosta prerábajú, tak je doprava zvedená na moju stranu v oboch smeroch. Poriadny hukot! Ale potom už zas pokoj a moja strana cesty ešte stále trochu v tieni. Lebo začína pripekať.

Samozrejme do Kremnice nejdem po hlavnej cez Starú Kremničku. O chvíľu nastane to finálne a najväčšie obabrávanie. Z Trnavej Hory cez Ihráč hore do Nevoľného. Takých 10 do kopca, to už chce doplniť energiu. Priamo na odbočke dve krčmy, po deviatej ráno samozrejme stále zavreté. Ale pri jednej teráska, na nej ochotný majiteľ čosi robí a ešte ochotnejšie mi načapuje. Jóóój ale dobre padla, len tak zasyčala kofča – a ešte s ľadom, že vraj nebola dosť chladená od včera. K tomu margotka, dokopy za podozrivo nízku cenu, kde to som? Veľká vďaka. Toto ma vynesie až hore, zaručene!

Tááák, rovinkárske vegetovanie skončilo, nasleduje poctivá vrchárina. Z terásky sa ozýva „A nechoď rýchlo!“ S pohľadom na tú rampu, dvíhajúcu sa hneď z križovatky, kričím nazad „To ani rýchlo nepôjde!“ Ale len kúsok je taký a za železnicou krásna dolina s ešte krajším asfaltom, miernučké stúpanie a tieň popri potoku, vietor od juhu silnie, no raj! Sem – tam samota, Detská Prázdninová Republika, odbočka na Ihráč a cesta stále hladká ako sklo.

Až tesne pod Ihráčom sa to definitívne zlomí do prudšieho sklonu, dovtedy je to také pestré: mierne dlhšie úseky sú striedané prudšími, krátkymi rampami. Hneď nad dedinou prvá zo studničiek, ktorých množstvo tu vybudoval pán Ján Filanda (http://www.filhistory.wbl.sk/Murovane-pramene.html). Tento má číslo 15 a volá sa Polom. Odfotím, ale netankujem, v bruchu mám ešte dosť, aj v bidóne. A načo vláčiť záťaž do kopca, keď viem, že hore dotankujem. Aj gramy rozhodujú :-)

Za prameňom serpentína a zrazu mi dochádzajú ľahké prevody. Tak „na Contadora“ - pekne zo sedla, len nie tak esteticky, ani tak rýchlo, ani tak ľahko. Tak dáko nevoľne :-) Až hore nad Nevoľné, strmina výživná. Alebo len biedne nohy? Skôr to. Ale ide sa veselo, dnes je skvelý deň... Vylámem to nejako hore dedinou a tam na konci viem, že je válov plný dobrej, chladnej vody. Tam si doprajem!

Cestou ešte míňam Cykloprameň, ale ten je nejaký biedny - by sa načakal, kto by chcel bidón doplniť. Čakám nejaké výhľady na Kremnicu zvrchu, ale nič, až sa zrazu vynáram pred fabrikou, nad stanicou. Serpentíny dole do mesta sú rýchle, ale na nich si treba dávať poriadny pozor na výtlky a zvlnené rolety. V centre klasikárska vložka po hrbatých dlažobných kockách. Zastavujem len kvôli fotke a pokračujem.

Na rade je posledný vážnejší kopček dnešného výletu, na Krahule. Lebo aj tu obabrem hlavnú cestu a dobre robím. Aj tu v doline, ale aj za odbočkou na Krahule nový asfalt. Ale už aj do toho tunela ho mohli trochu vyliať – nič tam nevidno, zato jamy sú tam poriadne. Krajina je tu nabitá historickými artefaktami, tak je cestou čo obzerať - veď ako okolo banského mesta... A až po odbočku pohodička v tieni. Potom však ako to býva - radikálna zmena, slnečný svah a niet čo ľahšie tam zaradiť. Tak už len lámať hore brehom. Zrazu sa dvíha víchor – to ma ofúkne dukelácky dres. O chvíľu ďalšie tri, Dukla pukla? Krahule majú síce na tabuľke stále aj Blaufuss, ale z rázovitej dedinky už sa dávno zmenili na niečo architektonicky podobne nechutné ako Donovaly, tak len rýchlo (teda pomaly) preč. Ale horizont je už blízko a za ním sa pôjde už len z kopca.

Dukla mizne v diaľavááách, no ja mám iné priority – stolovanie v kultúrnom prostredí. Preto odbočka do stredu Európy a krátka zastávka pri jeho pripomienke. Kdesi som čítal, že zo 42 stredov Európy je pravý ten, kde sa oň najviac usilujú. To mi chodí po rozume, keď vidím tie omlátené dlaždice a burinu naokolo. Ale inak je tu pekne :-)

Aby nebolo všetko len také dovolenkovo pozitívne, nasleduje krutá dopravná realita, až na odbočku do Skleného. Kamión za kamiónom, výtlk za výtlkom – aj som si zo dvakrát musel skočiť, keď už nebolo kam uhnúť. K tomu ma dole šialene ženie prudký južný vietor, nestíham brzdiť. Potom sa našťastie cesta rozširuje a zvlnená krajnica upokojuje. Od pomníka obetí SNP sa otvára panoráma Turčianskej kotliny.

Posledný krátky kopček do Hornej Štubne je vďaka vetru do chrbta ako rovinka, a potom už len zjazd k jadranskej zmrzline v centre Turčianskych Teplíc, okruh uzavretý. Akurát ako pozriem na hodinky, ukazujú 124,92 km, tak sa ešte musím posunúť, zaokrúhliť to. Potom už sediac v tieni, lížuc vanilkovú, rozmýšľam, že domov by to dole kotlinou išlo takmer zadarmo, s tým južným vetrom. Ale už som moc lenivý a keď má môj bajk spiatočný lístok, dokúpim si aj pre seba. A to je všetko, ostatné je dole na Strave a hore gpx, ak niekto chce.

Vlastne ešte nie celkom všetko. Lebo najlepšia radosť je škodoradosť, však? A tak doma v chládku, dopĺňajúc cukry piškótami a kofolou, veľmi dobre padne sledovať, ako sa profíci trápia na vo Francúzsku na Mont Ventoux. A ešte k tomu dvakrát, tak im treba :-)))

Rišo Pouš