Tatranské vyklusávanie č.2

Poučení reakciami na predchádzajúce naše správanie (vraj nevhodné), podujali sme sa tentokrát tváriť seriózne. Aspoň nezhadzovať dôchodcov z chodníka a nekopať do batoliat... A naše stádočko sa rozrástlo o dámu, tak o dôvod naviac. Tentokrát sa vyklusávalo len tak, ale niekto to bral aj ako sobotnú rozcvičku pred nedeľným košickým maratónom že? Počasie bolo štedré, baboletné, takže aj program bohatý: z Tatranskej Polianky cez Poľský hrebeň, Prielom, Zbojníčku, Priečne sedlo a Térynu do Smokovca a nazad do Polianky.

Začali sme v družnom rozhovore smerom na Sliezsky dom, ale kdesi v polovici družný hovor náhle ustal, prečo asi? Lebo nežnejšia štvrtina zostavy prudko pridala (vraj aby nám zima nebola), a tak traja psíci vyvesili jazyky a poslušne nasledovali. Na Velickej poľane prvá pauza, akože na fotenie, na Sliezskom druhá, akože tiež. Ale pomaly dochádzali výhovorky a zámienky. A to sme boli len na začiatku! Výhovorka, že na kramliach pod hrebeňom treba opatrne, lebo nemáme sedáky, feraťáky a prilby, neprešla.

Tušili sme, že dolu do Zmrznutej to bude ešte zbesilejšie, tak sme už hore na hrebeni začali nacvičovať nízky štartový postoj (viď inštruktážne foto). A bolo! Prispel k tomu dobre primrznutý a vyhladený ľadík pomedzi kamene. Ale aj šotolina zmrzla, tak sa nakoniec aj celkom dobre stúpalo do Prielomu. Len tie pohľady oprotiidúcich na to, čo sme mali na nohách :-) Riadne nepodarení cepri sme, čo už...

V Prielome nik, len my a Oskar, príjemne bolo, povyhrievali sme zmrznuté nosy a davaj zlaňovať :-) S tým, že dáme dlhšie „depo“ na Zbojníčke. Aj sme dali, hádam aj hodinové, tak bolo dobre na vyhriatej skale v strede tulenej kolónie. S radosťou sme sa zaradili, aj sme chatu podporili nejakými drobnými za kofču, aby tu v diskusii zas niekto nefrfľal, že sa vyvyšujeme nad pospolitý ľud turistický :-) Len či tam niekto tchora zavraždil, či čo to bolo, smrad okolo chaty ako zo žumpy a nebolo miesta, kam by to vetrík nedoniesol. Nuž ale prežili sme :-)

A keď sme tu dali zarobiť, bolo treba aj u susedov. Takže sme sa rozbehli (!!!) využiť nedávno zdvojsmernený chodník cez Priečne. Čo to reku bude... Veru to nebola až taká sranda sa tam dostať, ako sme o chvíľu zistili! Najskôr sme ale našu rozbehnutú Stíhačku presvedčili, že na tréning bude v zime času dosť a že je príliš pekne na behanie, aj pokochať krajinou sa treba. Takže do Priečneho sme došli v zdraví, bez peny u huby, aj keď sme cestou videli medveďa :-) Hore dáky družstevný zájazd, asi 30 ľudí na kope. Pomysleli sme si: „Ako dobre, že už sú hore“. Ale tešili sme sa len dovtedy, kým sme sa nepozreli dole na druhú stranu. Hore bola len necelá polovica zájazdu! Tá smelšia a rýchlejšia!!! A dvojsmernosť miestami nemožná, kvôli ľadu. Sme si dali, v tých našich maratónkach :-) No cepri...

A tak sa šlo dolu – pomaličky, s pauzami na obchádzanie, zo skalky na skalku. Do hlbokého a zamrznutého popoludňajšieho tieňa nám škodoradostne odnaproti svietili Lomničák s Kežmarákom. Ale potom sa zas bežalo ako u besných. Našťastie krátko, lebo to už rozvoniavala kávička a čajíčky z Téryny. A tam sme akosi ešte na dlhšie zakempovali. Zrazu len piata odbila! A to prídeme za tmy dole či ako? Jasné že čelovky sme nemali, veď načo v októbri, že?

Takže traja psíci už vedeli, čo bude nasledovať. Zas pekne sklapli a poslušne nasledovali. A pek(el)ne rýchlo! Miestami doslova ozlomkrk či ozlomnohu. Viem si predstaviť, čo si o nás niektorí pomysleli. Ale snažili sme sa byť slušní, aj sme pekne zdravili! A keď nás asi dvojnásobnou rýchlosťou predbehol dajaký šialený domorodec (cezpoľný nemohol byť, toto treba roky trénovať!), aspoň trocha sme sa ukľudnili, že nie sme sami takí... Proste iní :-) Ale účel to splnilo, o pol siedmej už sme sa nakladali v Polianke. Pekný deň to bol, len chlapská ješitnosť dostala riadne na frak :-)))

Rišo Pouš