Sneh a bratislavská ruina Kamzík

Dnes už takmer zabudnuté mestské lyžiarske stredisko na Kamzíku je už dávno nie v prevádzke. Klimatické zmeny tu našli jednu zo svojich obetí. Kto by si dnes vedel predstaviť, že ešte pred 50 rokmi tu bola veľká lyžiarska premávka – samozrejme nielen turistická, ale aj pretekárska, na medzinárodnej úrovni. Vyrástli tu aj majstri Slovenska. Že je to dnes inak, ďakujeme klimatickému zvratu, ktorý sme si čiastočne zapríčinili sami. Areál, hoci nie veľký, stačil na vybudovanie zjazdovej trasy, veľkého skokanského mostíka, slalomového svahu s večerným osvetlením, bobovej dráhy, sedačkového výťahu a lyžiarskeho vleku. A dnes aj veľkej televíznej veže, ktorá zo všetkých strán signalizuje, kde je Kamzík.

Citujem tu spomienky pána Milana Malinu (býva na Kolibe), tak ostanú autentické:

„Od mladosti som mal Kamzík veľmi blízko, vyrástol som na Kolibe. Pamätám si ho asi od 30. rokov 20. storočia. Mimochodom, ľudia si často pletú Kamzík s Kolibou. Už v tom čase bol výletným miestom pre mnohých Bratislavčanov, ale veľa ich končilo výlet už v hostinci Slamená búda, na konečnej stanici autobusu u pána Lamprechta, kde sa aj tancovalo a čapovalo sa tam čierne pivo. Vo výletnej reštaurácii na Kamzíku boli kapitánmi manželia Radičovci, on Záhorák a ona Liptáčka. Táto reštaurácia mala obrovskú zasklenú halu a vonku záhradu s tanečným parketom. A tak ako žil Kamzík v lete turistikou, hubárčením a opekačkami, žil v zime lyžovaním. Na mieste terajších filmových ateliérov bola cvičná lyžiarska lúka, druhá lyžiarska lúka bola hore na Kamzíku a je tam doteraz pre sánkarov. Lyžiarska zjazdovka viedla od starej slalomovej lúky smerom na terajšiu cestu mládeže k Železnej studničke. Niekedy okolo roku 1950 boli slalomka a horná cvičná lúka osvetlené. Bolo to z iniciatívy pána Bernáta a s našou pomocou, ktorí sme nosili elektrické stĺpy hore na pleciach.“

Samozrejme neostalo len pri turistike, začali byť aktívne aj lyžiarske kluby. Od roku 1901 tam bol aktívny Západomaďarský turistický spolok, nemeckí obyvatelia Prešporku založili klub Naturfreunde. Rozvinuli aj športovú a pretekársku činnosť. Bežecké trate a slalomová lúka už fungovali. Zjazdárska trať bola tiež už tu, viedla hustým lesom a každý pád hrozil, že skončí vážnou ujmou na zdraví. Z bratislavských veteránov ostalo v pamäti meno Elemír Nemeszeghy. Tam, kde dnes stojí hotel West, si nadšenci odjakživa stavali skokanské mostíky. Boli samozrejme z dreva a zakaždým, keď sa jeden zrútil, stavali nový a lepší, až na jednom vyrástol majster Elemír. Po získaní majstra ČSR v Banskej Bystrici bol na Slovensku ďalej úspešný a získal 13 slovenských titulov. Začalo sa vážne uvažovať o vybudovaní oceľovej konštrukcie mostíka, jeho slávnostné otvorenie bolo 8.11.1959. Mostík pokryli aj umelou hmotou, takže sa tu skákalo celoročne. Takúto výsadu mala vtedy len Bystrica. Nemeszeghy sa po skončení kariéry stal profesorom na FTVŠ a vychoval tam celkom zdatné družstvo skokanov. Boli medzi nimi aj jeho synovia Eugen a Velimír a ďalší ako Halenkovičovci, Oswald, Pešek, Weber a iní. Na Kamzík prišli skákať aj svetové mená ako Rakúšan Pepi Bradl.

Bratislavskí zjazdári tiež neostali neznámi. Pod vlajkou Slávie a Lokomotívy štartovali známe zjazdárske mená ako „Johny“ Gurský (preložil knihu o pretekovom lyžovaní od prof. Kruckenhausera), ďalej Pavel Klein (víťaz slalomovej ligy), Pavel Šťastný, všetko držitelia prvej výkonnostnej triedy. Dovolil som si tam raz aj ja štartovať. Niekedy okolo roku 1950 dostal slalomový svah aj umelé osvetlenie, čiže tento lyžiarsky areál bol na tie časy celkom moderne vybavený.

Dnes sa za srdce tohoto lesoparku považuje zalesnené temeno vrchu Kamzík, kam smerujú zástupy prechádzky chtivých Bratislavčanov. Celému areálu sa hovorí Koliba, podľa vilovej štvrti na svahu pod lesom. V lete je Koliba vhodným miestom pre adrenalínové športy na mtb, na letnej bobovej dráhe, sú tu lanové dráhy medzi stromami. Na lúke stoja stánky s občerstvením, neďaleko sú reštaurácie. Po 18 rokoch (od septembra 2005) začala premávať lanovka zo Železnej studničky na Kamzík, vezmú aj bicykel alebo kočík. Má 18 stĺpov a 54 sedačiek, dĺžku 1000m. Sneh do Bratislavy už isto vo veľkom nepríde, ale ostáva len na fantázii domácich majiteľov, čo sa z tejto krásnej turistickej oblasti stane. Držím palce do budúcnosti.

Váš Jano Banko

(fotogaléria: Sherpa, február 2018)