Šípska Fatra z východu na západ

Šípska Fatra je najsevernejší podcelok Veľkej Fatry, už mimo územia národného parku. Len niekoľko maloplošných chránených území je tu, ale jej krajina je veľmi príjemná pre oko aj nohy: nie veľmi poznačená masívnou ťažbou dreva (zatiaľ?) a husto vyzdobená krasovým reliéfom. Bralami, vežičkami, ale aj závrtmi a jaskyňami. Väčšinou lesné chodníky, málo zvážnic aj asfaltu. Váh medzi Ružomberkom a Kraľovanmi ju „prepílil“ na dve časti. Tak tú severnejšiu, medzi Čebraťom a Šípom, som sa snažil prepojiť súvislou čiarou do takej „sťaby hrebeňovky“, aby som vyliezol na všetky jej hlavné vrcholy. S trochou improvizácie (mimo značiek) žiadny problém. Akurát pod Kečkami trochu motania, ale o tom nižšie. Tu je mapa (https://mapy.hiking.sk):



Jediná nevýhoda, že just včera (20.10.) skončilo gýčovité babie leto, od západu ide front, je sivo od hmly dole aj od mrakov hore, má pršať. Ale málo, to prežijem. Len fotky budú o ničom, a to ma mrzí viac. Ale máme to tu zdokumentované - v odkazoch pod článkom sú lepšie fotogalérie.



Takže na začiatok Čebrať, po červenej z RK, zo stanice. Krátko po asfalte a dlho a strmo priamo na vyhliadku Predného Čebraťa. Najprv po spádnici, vyššie príjemnejšie serpentínky, celou cestou pekné skalky v lese, zdola hluk mesta a smrad z celulózky, klasika.



Hrebeňový chodník smerom na severozápad je neznačený, ale jasne vyšliapaný. Bralká, vežičky, prepadliská, závrty, skalné moria obrastené machom všade naokolo, krása. Prečo toto nemá vyšší stupeň ochrany???



Zo zadného, zalesneného vrcholu Čebraťa vedie chodníčok už menej zreteľný, dole na Dubovské lúky. Tak aj stojí na drevenej šípke, na stromoch sú modré krúžky. Serpentínky podľa mapy by mali klesať na sever. No po tom, ako ich hneď pod vrcholom stratím a až nižšie zase nájdem, padajú na severozápad, lebo medzi stromami presvitá vrchol Radičinej. Záver je poriadne strmý, ale zase poriadne „ošípkovaný“ a vypľúva ma priamo na Dubovských lúkach, v sedle medzi senníkmi.



Napájam sa na červenú a začína seriózne pršať, nepomáha ani to, že som v lese. Tak posedím chvíľu v prístrešku v sedle pod Radičinou, aj v ďalšom na vrchole. Na vyhliadkovú plošinku sa môžem len pozerať, za ňou sa rozlieva plnotučné mlieko a nie výhľady. Zachádzku ponad skalné zrázy, po hrebienku na sever k Tlstej hore si nechávam na inokedy. Keď ale dážď vidí, že ma neodradí, prestáva postupne otravovať. Po tvrdej lesnej ceste (pod lístím vápenec) je to pod Kečky poklusom len chvíľa. Za poľanou s posedom sa ide krátko a strmo hore, na zarastenú vrcholovú lúku. Bez výhľadov.



Vyhliadka na západ k ďalším mojim cieľom je na bralku kúsok pod smerovníkom. Smerom na sever z nej vidno aj skalu, trčiacu z lesa nad Komjatnou. K nej sa chcem dostať, lebo sa nechcem vracať nazad na červenú značku a asfaltovať až zo Studničnej. Po oboch stranách brala začínajú zvážnice, podľa toho ktorú trafím, mal by som sa dostať do stredu alebo na dolný koniec dediny. Samozrejme, že som sa zamotal príliš ďaleko na východ a nakoniec som sa vynoril just na hornom konci Komjatnej, z doliny potoka Buková pod Sivou skalou. Ale nevadilo, len som to mal viac po asfalte dole dedinou.



Odteraz už je to jednoduché. Z Komjatnej po lúkach a následne čoraz strmšie lesom pod Hrdošnú skalu s jej skalným oknom, jaskyňami, reťazami a parádnym výhľadom z jej temena na východ ponad Komjatnú k Choču (len nie v tento deň, sakra...):



Príjemný chodník lesom po hrebienku spestrujú početné skalky a jaskynky, zo skalnej plošinky Hrdoša je výhľad naopak na západ k Šípu, dnes samozrejme len v odtieňoch sivej:



Po zostupe v malom sedielku ignorujem zabočenie zelenej značky doprava a skracujem riedkym lesom priamo v ústrety zďaleka viditeľným žltým značkám. Prudko sa štverajú na Ostrô. Zase husto kvapčí, dookola nič poriadne nevidno, tak hore ignorujem aj šípku k vyhliadke na Švošov, len sa pomocem, pozriem na zadekovaný dolný Liptov a valím nazad dole.



Čas ma kvôli posedávaniu pod prístreškami a motaniu pod Kečkami už trochu tlačí, tak po zvážnici do Žaškovského sedla radšej pobehnem. Aj tak na nej len blato a sem – tam voľne pohodený traktor. Cez lúky sa z juhu valia mraky, tam zas nič nevidno, ale je tam taká príjemná jesenná atmosféra v pastelových farbách.



Je tu finálne stúpanie na Šíp, les ticho šumí, len z diaľky a hĺbky sem doliehajú zvuky civilizácie. Stále viac skaliek, brál, vežičiek okolo chodníka, hore známe skalné mesto s vyhliadkami a známym „testerom štíhlosti“ v skalnej štrbine, na konci drevený kríž. Aj počasie sa trochu vylepšuje, aj časovú rezervu už viem, že znovu mám.



Napriek náskoku spúšťam sa rýchlejšie dole strminou k osade Podšíp, nech mám čas aj na pár fotiek a nech na zastávku dorazím s väčšou rezervou. Pre istotu. Šuchot medovohnedého bukového lístia pod nohami strieda lúka okolo dreveníc, Podšíp je nádherné miesto v každom počasí. Dreveničkári, vďaka že ho opatrujete!



Potom už len zošup, stále po žltej, k Orave, do Dierovej. Civilizácia sa začína stále intenzívnejšie pripomínať: rúbaniská a blatnaté zvážnice, smradľavá a do kopca vreštiaca Vetrieska, spustnutá chatová osada, ktorá má časy slávy kolektívnej rekreácie dávno za sebou, hrdzavá lanovka cez rieku, rozbitá a počmáraná budova železničnej zastávky. Ešte že ten mostík cez Oravu je konečne funkčný.



Záverečná realita ale nemohla narušiť pozitívne pocity z tých niečo vyše ôsmich hodín a tridsiatich kilákov turistikovania. Nakoniec aj hádam dobre, že nebolo pekne, na konci plnofarebného októbra by som sa tu asi zbláznil od krásy. O to väčší dôvod vrátiť sa sem ešte raz – odporúčam každému!

Rišo Pouš