Parádne žiletkárske stúpania: Špania Dolina

Tento živý banský skanzen blízko Banskej Bystrice je všeobecne známy, aj tu na Vetromagu sme sa oň už párkrát obtreli (odkazy dolu), ale vždy na tlstých gumách. No samozrejme, že tam vedie aj asfaltová cesta a už pár rokov je na nej dokonca aj žiletkársky komfortný povrch, tak nesmie tento cieľ chýbať ani v „žiletkárskej“ sekcii. Cesta je dosť široká, aj dva autobusy by sa obišli, jeden bezpečne obíde aj cyklistu. Výhodou/nevýhodou (podľa počasia a ročného obdobia) je poloha v tienistom lese, slnko na cestu zasvieti len popoludní, priamo od západu, juhozápadu. Aj to len ostrovčekovito, koľko koruny stromov dovolia. Stúpanie to nie je dlhé, po námestie necelé  štyri kiláky, zato slušne výživné (8-10%). Kto si ho však chce naplno užiť, odbočí na námestí doľava a čaká ho ešte slušnejšia (priam vražedná, 20-percentná) gradácia pomedzi chalupy na záverečných 500 metroch. To je základný a najdlhší variant, s dobrým asfaltom až po jeho koniec. Z námestia sa ale dá pokračovať aj rovno – je to rovnako dlhé, len miernejšie a asfalt je tam podstatne horší. Celé aj so zjazdom nazad dole do Uľanky to potom vyzerá takto:

Štart je jasný, pri odbočke z odbočky do Uľanky, mestskej časti BB :-) Tunelom popod známu „multitunelovú“ železnicu a prvých asi 500 je sklon dobrý na rozjazd. Ako ale cesta preskočí potok, dvihne sa. Potom stúpa až na námestie skoro plynulo, položí sa len na dvoch kratučkých úsekoch. Popri prvých domoch sa aj trochu zúži.

Na námestí teda doľava a začiatok výživnej finálovej päťstovky je priamo pri známych krytých schodoch do kostola. Cesta hneď naberie brutálny sklon a šírku len takého lepšieho chodníka (oba parametre až do konca), tak ak zhora pôjde auto, slabší kus môže mať aj problém. Ale nejaké vyhýbacie miesta sú. Koniec je na „Alžbetke“, pri smerovníku a pomníku.

Miernejší variant vedie z námestia rovno popri Klopačke, Dennej štôlni a Misionárskej kaplnke, tiež pomedzi chalupy, ale nie až také vypipľané, po rozbitej ceste až k poslednému domu. Nazad na námestie potom s pohľadom na známu haldu Maximilián, ale lepšie je dívať sa pod kolesá.

Zjazd nazad do Uľanky začína výhľadom na Kremnické vrchy a vysielač na Skalke, potom už treba dávať pozor, lebo cesta sa vlní pozdĺžne aj priečne, a to často aj do zákrut, ktoré sú preto niektoré aj nepríjemne odklonené. Za slnečných dní pozor na stroboskopy a po daždi zas na vodu, vytečenú zo svahu na cestu cez lístím zapchaté jarky.

Rišo Pouš