Parádne žiletkárske stúpania: Poľana

Tak toto stúpanie z Hriňovej pod ikonický vrchol je doslova preparádne! Zvlášť od prvého mája 2025 – lebo skončila celková rekonštrukcia cesty na takmer 9,5 - kilometrovej dĺžke. Nejaké drobné vylepšenia sú síce aj v smere od vodárenskej nádrže, ale to hlavné je totálne vynovený asfalt v smere od hriňovskej mliekarne - presnejšie od posledných domov na Priehaline. Kto cestu, postavenú ešte v roku 1962, poznal a v posledných rokoch zažil na vlastné kolesá, ten vie, že už si poriadnu opravu pýtala. Na slovenské pomery je tu aj ďalší unikát – všetko sa podarilo v plánovanom termíne do konca apríla, aspoň ako sa píše na tabuľkách na križovatke, kde sa oba spomínané varianty (od nádrže a od mliekarne) stretávajú. Prvého mája tam síce stále svietil zákaz vjazdu, ale jazdilo sa už veselo. Takže nech sa páči: 13,5 km a 800 m prevýšenia zo 460 m m. m. priamo pri hlavnej v Hriňovej (pri mliekarni) po 1260 m pri nefunkčnom horskom hoteli. Ale bufet je tam stále v prevádzke :-) Fialová čiara je kratší variant od nádrže, GPX (tlačítko tu hore pri nadpise) ide po tej červenej:

Po strmšom začiatku (asi 700 metrov po odbočku) je prvých pár kilákov stúpanie dosť nerovnomerné, párkrát cesta aj máličko klesne. Je tu málo tieňa, lazová krajinka je otvorená. Len spočiatku, dole pri potoku, je ho viac. Ale oplatí sa obzerať, estetika okolia na vysokej úrovni. Asfalt kadejakého veku, ale zväčša dobrý, aj keď starší, len niekde treba dávať pozor na ojedinelé, malé výtlky. Krátke rovinky striedajú výživné stojky, z pasienkov pozerajú kravy, z dvorov vyskakujú traktory.

Pri posledných domoch miestnej časti Priehalina odbočka doprava, zas do strmého. Šípka navedie, značka snehových reťazí pomôže si uvedomiť. Cesta vchádza do lesa a asfalt je zrazu čierny a hladký. Za horúceho dňa poteší poriadny tieň.

Cesta sa ešte trochu povlní hore – dole, a aj klesne na križovatku, kde sa sprava pripája ten druhý variant výšľapu od vodárenskej nádrže. Ten je pod križovatkou fajne výživný. V križovatke ale prudká zákruta doľava a tam práve začína príjemný, nie veľmi strmý, no najmä rovnomerný sklon.

Potom cesta dlho traverzuje južné svahy, v podstate bez výhľadov. Križuje veľkú lúku a poriadne stúpanie dočasne končí štyri kiláky pred koncom, na pasienkoch Javorinky, odkiaľ je široký panoramatický výhľad na juh, na hriňovské lazy.

Potom na 2,5 kilometra sa cesta úplne položí, niekde aj mierne do mínusu. Stále traverzuje, početné potoky a pramene zhora k nej tečú, bidón sa dá dotankovať na viacerých miestach. Po pravej ruke je rezervácia, medzi stromami trčia „opachy nezvratných skál“.

Do slušného sklonu sa treba oprieť zase na záver - asi 1,5 kilometra je to, od zákruty ponad potok. Pri smerovníku „Pod hotelom“ končí nový asfalt, treba to zvrtnúť doprava, obísť rampu a za stromami sa vynorí čelo hotela – sme v cieli.

Kto ide hore od nádrže, je to kratšie (10.5 km), ale na začiatku strmšie. Z hlavnej treba za horným koncom Hriňovej odbočiť doľava na Sklársku ulicu, pretrpieť pár stoviek metrov poplátanej asfaltky jemne dole kopcom pomedzi domy a pri autobusovej zastávke sa to dvihne prvý raz. A poriadne ostro, veď ako na hrádzu nádrže. Zo 500 metrov a do 12%:

Potom dlhšia rovinka v tieni lesa, popri západnom brehu nádrže. Asfalt dobrý, občas posypom zahádzaný, občas nejaká tá nevinná jama. V úzkych zákrutách, za ktoré nevidno, treba dávať pozor na miestnych „rally jazdcov“.

Druhý raz sa to dvihne na križovatke: Poľana doľava, doprava Snohy. Potom sa sklon už drží stabilne okolo 10%, často aj cez. Až po tú spomínanú križovatku, to sú nejaké dva kiláky – len kúsok pod ňou sa trochu zmierňuje. Tu je asfalt starší, ale stále dobrý, opravené sú len mostíky a priepusty:

Za križovatkou už to poznáme, šťastnú cestu smerom hore aj dole! A pozor, lebo nový povrch zvádza pustiť si to. Na záver už si dovolím len malý povzdych: kiežby sa niečo takéto podarilo aj na Martinských holiach! Ale čo som počul, to by museli mať miestni urbárnici trochu iné uvažovanie. Poľanu opravili Štátne lesy.

Rišo Pouš