O ničom túra

Poznáte to všetci, to bezčasie medzi jeseňou a zimou... Sychravé vlhko, výhľady najviac pod nohy, všade blato, krajina sivá, depresívna... Ako zabiť víkend, keď sa nikam nechce? Človeka týždeň v robote zavretého by aj ťahalo niekam von, ale to počasie... Najlepšie sadnúť si doma a pri čaji prezerať fotky z tých krajších dní, že? Ak nie sú iné povinnosti...

Práve tie ma jednu takú „o ničom“ sobotu vyhnali na to najhorehronskejšie Horehronie, do Závadky a Pohorelej. Ale čo tam celý deň? Aspoň sa medzi tými dedinami prejdem - okľukou cez Klátnu a Ginduru, rozhraním Veporských vrchov a Muránskej planiny. Veď dačo hádam zažijem...

Už cesta vlakom z BB „vytvára náladu“: nevykúrený vagón, nevrlý sprievodca, zívajúci ľudia sa vracajú z nočnej... Vonku mrholí, nad Hronom na ovisnutých holých konároch visia odpadky. Za oknom sa mihajú blatisté polia, opustené fabriky, kvapky bežia po zarosenom skle...

Konečne Závadka. Vybavím čo treba a hľadám cestičku „von z civilizácie“. Hneď do doliny po modrej sa mi nechce, viem že to bude dlho po asfalte a hneď v ústí aj popri smetisku. No dobre, popri zrekultivovanom smetisku...

Radšej stúpam popod hrdzavý vlek na Kýčeru. Dedina podo mnou v závoji štipľavého dymu, ktovie čím tam kúria... Na Kýčere už dávno nepasú, tráva vysoká, bodliakov nadmieru... Na druhej strane kopca blato zvážnice s ľadom obrastenými mlákami, onedlho ma bočná dolina vypľúva do hlavnej.

Dolina Hronca je nekonečný asfalt, len chvíľami prefrčí tereniak a zanechá naftový smrad. Na prívese ohorené drevo, neslávny koniec útulne v sedle Burda... Míňam hranicu národného parku, okolo je čoraz viac holorubov. Pri horárni Klátna stádo naleštených offroadov. Ich majitelia tiež milujú pohľad na zver - cez puškohľad. Hrdí nasledovníci Coburgovcov...

Od horárne zas asfalt, dokonca nový, od jeho konca chodník, dokonca viditeľný. V lete bez šance preraziť žihľavou. V sedle Sitárovo dožíva hrdzavý rázcestník a tabuľka s dvojchvostým levom. Rýchly obed a spúšťam sa do doliny - po stopách LKT...

Pár kilákov po členky v bahne, horáreň Lapinka a za ňou blúdenie lesom bez chodníka. Zato konárov pod nohami je požehnane. Ešte že aspoň značky na stromoch sú na husto... A čo keď ich zaveje sneh?

Poslednú nádej vkladám do Gindury - výstup tým krpálom bez chodníka ma už nerozhádže, hlavne že bude kruhový výhľad - sľubuje ho mapa! No máš ho vidieť, ten výhľad... Tak definitívne zostupujem do civilizácie - popod ďalší hrdzavý vlek. Dokonca tri sú! Ale vyzerajú celkom funkčne... Otvára sa aj ten výhľad - na čerstvo zrúcaný Strojsmalt, som v Pohorelskej Maši, na dnes stačilo. Ale času mám more, tak ešte pešujem po starej ceste do Pohorelej. Popri ďalšom smetisku...

Počítali ste si? A nepáčilo sa? To je dobre, lebo ako povedal klasik: „Ak by bolo všetko krásne, nevedeli by sme krásu oceniť“. Napriek tomu to vôbec nebolo „o ničom“. Ten názov (aj text), to boli len také malé provokácie :-) Nie vždy sa podarí zažiť žiarivé farby, krásne počasie a bombastické výhľady, ale napriek tomu stojí za to vypadnúť z domu nie? Že aj pekne bolo, uvidíte v galérii.

Rišo Pouš