Na bajku a na pohodu okolo Banskej Bystrice

Ale to uteká! Štvrtý rok už deriem moju „novú“ celoodpruženú frajerku, ale ešte som ju nevzal na rande do okolia Bystrice. Pritom stále platí, že také množstvo a takú pestrosť trás pre horské bicykle som nikde na Slovensku zatiaľ nenašiel, ako tam. K tomu jednoduchý prístup z mesta, teda žiadne hodinové kľučkovanie pomedzi autá. Z hociktorého miesta BB je to do lesa či na lúky ozaj len na skok. Ale raz to prísť muselo, tak som ešte pribalil parťáka z „rovín dolnozemských“ a vyrazil som s ním znovu objavovať cestičky a chodníčky, po ktorých som vďaka nedostatku času ozaj už pár rokov nejazdil. Aspoň dva dni, vďaka parťáku za nápad a motiváciu! Niektoré miesta som objavil úplne prvý raz - aspoň si myslím, lebo za tých 30 rokov v BB už som asi aj pozabúdal :-) Tak na úvod víkendu sme dali také jednoduché kolečko cez Španiu Dolinu, Pleše, Podkonice, Slovenskú Ľupču a poza Hron nazad do mesta, s malou zachádzkou do Ponického krasu cez Diekyňu:

Začali sme pohodlne cez Kostiviarsku do Uľanky. Popod stromy, popri potoku tam vedie príjemná šotolinka a v závere lúka, ktorými sa dá obísť výpadovka na Donovaly. Potom už prudšia rozcvička po asfalte smer Špania Dolina, ale keďže na pohodu, tak nie až hore na námestie. Niekde v polovici odbočka do lesa a keď sklon povolil, zo starých háld sa otvorili pekné výhľady na ten známy banícky skanzen:

Španiu sme pekne zvrchu obišli takmer po vrstevnici, obzreli šachtu Ludovika a z diaľky aj veľkú haldu šachty Maximilián nad námestím. Potom už hoooore kopcom (v závere trochu strmšie ako na pohodu hehe) do sedla Dolný Šturec. Tam je poriadna križovatka všetkých možných ciest a značiek, my sme potiahli zbabelo, ale pohodlne po asfalte smerom na Šachtičky a vrhli sa doľava na „hlavnú“ turistickú magistrálu, vedúcu na Donovaly. To je inak veľmi príjemná, široká, hore – dolu hojdavá traverzová cesta, takisto pekne v tieni, čo už nám prišlo vhod – slnko naberalo na sile. Cesta je inak plná histórie aj poučenia, aj preto veľmi obľúbená.

Odklonili sme sa z nej až pri chalúpke Na Kráme, lebo od Donovalov nejako hustla premávka – pešia aj kolesová. Okolie Donovál aj tak poznáme, treba inde ísť. Zhodli sme sa na Kališti a na traverze kopca Pleše. No, do Kališťa najprv pekne po lúkach, ale záverečný zjazdík som si ešte živo pamätal ako hnusnú zvážnicu, vystlanú množstvom voľných kameňov. Teraz bola asi ešte horšia ako pred rokmi, lebo ani na 29“ kolách som si ju moc neužíval. Hore by som ju teda ísť nechcel. Navyše aj na nej bolo nejako veľa ľudí a dole sme vbehli priamo medzi hradnú stráž a množstvo policajtov. Trafili sme akurát termín „Stretnutia generácií“ - tak sme sa radšej pobrali pomaly rýchlo preč :-)

Ešte sme trochu pozmätkovali v tej mäteži značiek, ale rýchlo sme trafili správnu cyklotrasu a o chvíľu už sme opúšťali asfaltové serpentíny a začali tlačiť hore lesom. Lebo úvod toho traverzu popod Pleše bol pekne výživný... Ale potoooom! Nááádhera! Lesíky, lúky, na konci popod vlek ku chatám a dokonca aj samoobslužný bufet! Len smola, že to pivo bolo od rána vystavené slnku – neviem, či by sa po otvorení nezmenilo na niečo ako ručný granát :-)

Tak pivo nič, ale veď do Ľupče je blízko a najmä z kopca. Tak dolu do Podkoníc poasfaltovať, aj smerom na Priechod peknou dolinkou a pred Priechodom prudko doľava – žltá cyklotrasa do Ľupče. Ešte som tade nešiel, tak som sa aj tešil, lebo to mám najradšej, objavovať. Začiatok taký lesohospodársky rozpačitý (konáre pod kolesami vôbec nemám rád), ale potom čoraz krajšia cesta cez lúky a pasienky, až do city. Aj ľupčiansky skalný hríb sme z diaľky protisvahu poobdivovali.

To už sa poriadne „zobednilo“ a zhora už Oskar naplno pripekal, tak sme si na námestí vybrali tú najsympatickejšiu záhradku (= kofola, radler a hlboký tieň) a dobre sme zakempovali. No a nastala dilema, čo s načatým dňom? Cesta do mesta bola jasná – poza Hron po rovinkách, nie nazad do kopčísk. Ale to bolo málo, tak ešte zachádzočku že dáme v nejakých ľudských sklonoch. A na to je ideálna Driekyňa. Keď sa nám teda podarilo prebojovať krížom cez večné kolóny na hlavnej, o malú chvíľu už sme obzerali skalnú ihlu v ústí doliny. Vidno ju lepšie ako pred pár rokmi, niekto obťal stromy okolo nej. Okrem brala je tam inak aj potok, vyzývajúci na vyčvachtanie. Len tak zasyčal :-)

Driekyňa je dole priateľská – tienistá a skoro po rovinke. Ale ten záver! Biela cesta bila do očí, zhora nás bil po prilbách Oskar, tieň ani vietor nikde. No proste letné Stredomorie v strede Slovenska... Ale dali sme to až hore nad Ponickú Lehôtku - a tam už taký akurát vánok a krásne výhľady, že sme pri tabuli Ponických cyklotrás aj na chvíľu ostali okolie obzerať. Modrá obloha a zelené lúky: ako pozadie pre Windows :-) K tomu prídavok v podobe nízkotatranského hrebeňa v zahmlenej diaľke.

Ešte sme vyfúkali muchy spod prilieb pri zjazde dole do Pôlča, krátko preliezli cez kopček do Suchej Driekyne a nasledoval už len rýchly zjazd nazad ku skalnej ihle a vegeťácky odjazd do Bystrice popri Hrone, prevažne v tieni. Zakotvili sme najskôr v jednom záhradnom tieni pod námestím na niečo čapované, potom v druhom tieni na zmrzlinu a takto dobre vychladení už sme len na záver výletu lenivo obzerali cvrkot na námestí. Nemusím ísť k moru, stačí mi dovolenka aj doma, len nech je na nej takáto pohodička, no nie?

Rišo Pouš