MTB medzi Bystrickým a Horehronským podolím

Fakt som nevedel, ako inak tento okruh nazvať :-) Proste som vyrazil z BB na východ ponad ľavý breh Hrona a po otočke v Dubovej som sa vrátil ponad pravý breh. Samozrejme nie priamo popri rieke, ale kľukatením po cestách v podhorí. Smerom tam cez Ľubietovú a Brusno, smerom nazad cez Ráztoku, Pohronský Bukovec a Hiadeľ. Aj nejaké okresné a lesné asfalty boli, ale nešlo mi o to, úplne sa im vyhnúť – skôr o overenie vhodnosti tej „návratovej“ časti, ktorú som začiatkom leta, pri „zjazde“ dole Horehroním, už nestihol (report TU ). Isteže, dal by sa záver tohto okruhu z Hiadeľa potiahnuť aj bajkovo elegantnejšie - popod Starohorské vrchy až do Sásovej, ale tam to poznám a potreboval som sa aj pošetriť na ďalší deň. Takže úvod a záver do/z Ľupče (asi 12 km) je tu rovnaký, klasicky cez Šalkovú. Aj tak z toho vzišlo príjemných skoro 90 km, profilovo zubatých, s 2000 nastúpanými metrami. Na jeseň ideálny pojazd (gpx je hore):

Úvod teda vynechám, začnem úsekom po zelenej turistickej z Ľupče do Ľubietovej. Prvé dlhšie stúpanie po šotoline a hline, po príjemnej lesnej ceste, potom hojdanie cez lúky s výhľadmi – doprava a dozadu k Bystrici, doľava k Nízkym Tatrám, dopredu na Vepor. V závere hladký, strmý, rýchly, lebo asfaltový zjazd do bývalého banského mesta. Príjemné.

Zmena farby za modrú, asfalt ostáva – lebo cez dedinu a hore tieňmi popri potoku na Starý majer, k žltej odbočke do doliny Peklo. Tú stráži drevený čert a posiela každého dole lesnou cestou, trochu poznačenou ťažbou dreva. A že už blatká takto začiatkom jesene horšie schnú, začal som bodkovatieť. V tomto pekle inak aj čapujú – z prameňa v hornej časti. Ale bidón ešte plný, len som prefičal. Od križovatky Trosky – Brzáčka zase asfalt.

V Brusne samozrejme zachádzka cez kúpeľný park, miestne liečivé vody som radšej ale tiež nečapoval, len ochutnal. Pod kúpeľmi len kúsok - výrazná odbočka na ulicu Brusenec. A tam prvý raz skončila sranda. Lebo von spomedzi domov, to je buď rozerodovaná strmina, alebo v menších sklonoch čerstvý makadam, poriadne hrubý. Ale dá sa, no... Okolo pekné lúky, za koncom stúpania už príjemné traverzovanie po vrstevnici, okrajom lesa. Zjazd do Nemeckej aj tu asfaltový, výhľadový – na Nízke Tatry vpredu.

Prejazd na pravý breh Hrona v Dubovej som si mohol nechať na peší most, ušetril by som si tlačenie po úzkom a strmom chodníku od elektrárne k domom. Ale hlavne som sa „otočil“ na cestu nazad do BB presne na tom mieste, kde som začiatkom leta musel ukončiť spomínanú jazdu dole Horehroním, teda jej terénnu časť. Symbolicky na stopke, pod estakádou hlavnej cesty:

Prejazd do Ráztoky poza Hradisko, to bol asfaltový výjazd dolinou k chatám, strmý záver cez lúku a hore lesom od poslednej chaty, ale najmä dlhý a strmý zjazd cez lúky – ten by som opačným smerom teda nechcel ísť: hnusne strmý je a cesta často ešte aj vymletá.

Prejazd do Pohronského Bukovca naopak príjemnejší, najmä sklonom. Do kopca po starých „družstevných asfaltoch“ ku kameňolomu, odtiaľ tiež po asfalte, už širšom a hladšom, až do dediny – v ústrety masívu nízkotatranskej Prašivej. Modrá cyklotrasa č. 2576. V dedine priamo medzi domami fajná minerálka, taká jemná kyselka, dotankoval som doplna.

A ďalší „preskok“ z doliny do doliny, tento raz do Sopotnickej. Z horného konca Bukovca príjemná lesná cesta, traverzujúca ponad dedinu. V druhej, klesavej časti, sa zmenila na asfaltovú, relatívne novú. Aj tu je to cyklotrasa – zelená, Brusniansky okruh, č. 5558.

Obchvat Medzibrodu je tiež jasný, aj keď nie po značenej cykloceste – najprv trocha strmej šotoliny poza vysielač na Hrbe, potom príjemnejšie hojdanie v malých sklonoch po lúkach poza bioplynovú stanicu, s výhľadmi na juh. Záver pomedzi maštale a iné haly k cyklotrase (znovu 5558) vedúcej do Hiadeľa.

A znovu hore – tentokrát zväčša pomedzi oplotené pasienky, výživne strmo. Pod výsekom elektrického vedenia (toho väčšieho) sa sklon položí a po preklopení do zjazdu lesmi aj lúkami cesta padá na dolný koniec Hiadeľa pri futbalovom ihrisku. Aj popri takomto čude:

Tak, a ešte posledný poriadny kopec, na lúky nad dedinou. Neoznačená, ale jednoznačná šotolinka sa krúti v strmých serpentínach v podstate hneď za maštaľami na dolnom konci dediny. Postupne sa otvára výhľad na Kozí chrbát a Hiadeľské sedlo na severe nad dedinou. Aj tu je výjazd „na hrebeň“ príjemnejší ako nasledujúca strmá a na viacerých miestach rozrytá cesta dole do Moštenickej doliny.

Aspoň posledný úsek je za odmenu a pre unavené nohy milosrdnejší – v doline len prejazd cez obnovený most cez potok a zas do lesa, do príjemného traverzu, vedúceho už do Slovenskej Ľupče. Ako inak, aj tu je zjazd medzi domy kratší a strmý.

Záver je jednoduchý – rovinky po tráve pomedzi železnicu a „route 66“ až k priecestiu, úspech je dostať sa tam na druhú stranu cesty. Potom už len cez Hron, okruh sa uzavrie a do BB rovnako ako na začiatku, vybavené. Na záver len toľko, že tento výjazd jednoznačne odporúčam v tomto smere, opačne by to bolo v stúpaniach často nepohodlné a bolo by treba dosť tlačiť. Na profile je to aj vidieť.

Rišo Pouš