Krpcovo nad Harmancom: lezecký raj v jesenných farbách

Sto rokov chodím vlakom z Turca do Banskej Bystrice, sto rokov z neho obdivujem skalné steny nad Bystrickou dolinou (medzi stanicami Harmanec – jaskyňa a Dolný Harmanec) a sto rokov si hovorím, že sa na ne raz pozriem zblízka. Tak konečne prišla príležitosť, posilnená reportážou v telke, kde aj prístupový chodníček ukázali. Jeden z vari troch – lebo je to síce v národnom parku, ale podľa stôp po ťažbe dreva je to zároveň v intenzívne obhospodarovanom území, takže nejaký pohyb mimo chodníkov nás absolútne nemusí trápiť. A navyše je to oficiálne a celoročne povolená lezecká oblasť. Podľa tej reportáže relatívne mladá, ale asi tam už Gipsy s Janom Bankom za svojich mladých čias nejaké cesty naťahali. Podľa portálu climb.sk je tam deväť sektorov so 188 cestami, prevažne od 6 do 10. Nájdu sa aj jedenástky a päťky, dokonca zoznam obsahuje aj jednu štvorku. Veľa je toho pod prevismi, takže sucho aj za dažďa. 

Využívame povinnú „služobnú cestu“ do BB a po vybavení nutných povinností (raňajky a tak...) sa traja vezieme na „redakčnú poradu“ z mesta na sever. Mohli sme byť štyria, ale „slečna dopisovateľka“ nás ohrdla a uprednostnila rýpanie v zemi na záhrade, tak jej treba... Parkujeme pri lesnej správe nad Dolným Harmancom, v spoločnosti ťažkej lesnej techniky a starého, obézneho retrievera, ktorý najskôr paroduje pokus o zaháňanie votrelcov štekotom, ale potom by sa nechal aj ukradnúť. Je to prítulná mačka, nie pes :-)

Ani nie kilák po ceste hore dolinou - a je tu nevýrazný chodníček doľava. Cez okraj takej zaburinenej plošinky nad cestou lezie do strmého svahu dospelým lesom, pooznačovaný mužíkmi. Bez pochybností nás dovedie priamo do Amfiteátra.

Obzeráme sektory najskôr doprava, potom sa presúvame doľava, na juh. Využívame nádhernú vyhliadku nad najjužnejším sektorom Rakytovo. Je tam plno bobkov, aj medvedie oné sa nájde, miestne zverstvo sa sem zhusta chodí opaľovať, to je jasné. Oproti máme výhľad priamo na vstup do Harmaneckej jaskyne, pod nami hučí cesta na Šturec a v doline sa krčí Dolný Harmanec. Ešte tadeto samozrejme každé dve hodiny hučia rýchliky, míňajúce sa pri „jaskyni“, a občas nákladný vlak. Inak je tu parádny pokoj. A tentokrát je aj krásne farebne, tak októbrovo, vo vetre husto pršia bukové listy. Ešte že nesvieti slnko, tie farby by nám vypálili oči.

Z vyhliadky sa vraciame kus na sever a nachádzame starú lesnú cestu, ktorá mierne klesá traverzom, mení sa na chodník a neomylne nás privádza na horný okraj Harmaneckého vodného žľabu. Potom už, miestami čvachtajúc, miestami žľab preskakujúc, ideme popri ňom dole, obdivujúc skalky, lesy, žľab samotný, ale aj traktoristu, usilovne miesiaceho blato a ťahajúceho kmene. Ešte pred nami prehučí cez Grehelské tunely jeden rýchlik, poskúšame, ako to drevo dole žľabom letí (tomu sa hovorí detská radosť), dole v studničke poumývame ruky a popri elektrárni, peknej mokradi a odparkovaných miestnych endemitoch Praga V3S uzatvárame okruh a ideme druhý raz poškrabkať mačkopsa. Sľuboval som síce aj salamandry, ale asi už bolo pre ne zima, tak len tá jediná, na ceste zabitá, sa vyskytla. No nič, nabudúce, aj tak fajne bolo...

Rišo Pouš