Koniec leta v Krivánskej Fatre

          Minulý rok o takomto čase už v Tatrách snežilo, teraz SHMU varuje pred teplotami, čo sa šplhajú k 40 stupňom. Nádhera, len ako pred ňou zdrhnúť? Z roboty už som ušiel, lebo tam sa nedá žiť, nieto ešte myslieť, teraz ešte utiecť pred teplom. Myšlienka je takáto: na hrebeni bude síce tiež hic, ale menší a bude fúkať! Vec je jasná, zopakovanie silvestrovskej prechádzky cez Kriváne malofatranské je to pravé, ale dnes v opačnom smere, radšej s tou pražiacou guľou za chrbtom.

Takže vstávať za tmy, čo koncom augusta nie je až taký problém, prvým vlakom do Šútova a čím rýchlejšie na chatu pod Chlebom. Ale už v dedine pripeká, na Generál sa vôbec neteším. Ešte aj vlhko je, na južnom svahu som ako na panvici a to ešte slnko poriadne nevyšlo. A tie milé mušky, samozrejme... Pri chate sa sklon láme, odolávam chúťkam skočiť do nádrže, len dotankujem. Diaľnica do Snilovského sedla je ešte v tieni a aj pofukuje, normálne si chrochtám blahom, na Veľký Kriváň je to paráda. Ľudí je tu ako maku, jasné, veď lanovka už chrlí „turistov“. Cítim sa ako v reštike, všetci sedia a niečo jedia, proste čas na raňajky.

Až po Malý Kriváň ani noha, len zberači roztrúsení v čučoriedkach. Sme v národnom parku, no a čo? Zarobiť treba. Ale nezávidím im, slnko sa už statočne do svahov opiera aj tu hore. A nefúka až tak ako by bolo treba. Zas som mokrý ako myš a keď okolo Stratenca a Bielych skál chodník vlezie do kosovky a tam prestane už úplne fúkať, sauna je proti tomuto šuviks. Ale mám ju aj s vôňou ihličia :-) Na Suchom stojí nejaká nová výzdoba a ešte nepokreslená fixami, asi tu dlho nie je. Zato vo vrcholovej schránke len nejaké zdrapy, zbytočne som si prsty na vrchnáku popálil.

Začína ponáranie do kotla s vriacou vodou, teda zostup do kotliny. Po chatu pod Kľačianskou Magurou to ešte ide, lebo lesom a nie veľmi prudko. Žľab nad chatou, čuduj sa svet - plný vody, hriech nevyužiť :-) Ale od chaty dolu už to cítiť fest – stretám dokonca pár ľudí čo sa hore štverajú a nevyzerajú vôbec šťastne. Je zhruba hodina po poludní a „zabava graduje graduje.“  Nemá zmysel utierať si spotené čelo, lebo aj dlane mám mokré. Ako fatamorgána prebleskuje dolu v opare vodná hladina „Ontária“. Už nech som tam, ešte nejakú hodinku zrýchleného zostupu treba vydržať. Konečne okolo tretej voda zasyčí, keď do nej leziem, obarené ryby utekajú, koniec srandy! Koniec leta?

Rišo Pouš