Juhom Rudohoria: 240 km po okreskách

Košice - Smolník - Rožňava - Jelšava - Hnúšťa - Hriňová - Očová - Zvolen, asi 240 km a 4200 výškových. Táto trasa ma lákala už dlhšie, lebo je okrem iného ukážkou, ako sa aj na cesťáku dá robiť (v podstate) turistika po tichých okreskách, zaujímavých miestach, peknou krajinou. Ozaj celý deň nula áut, najčastejšie kamión – klaničák. Aj vďaka profilu ako píla nuda nehrozí, kráááásne stúpania sú tam. Navyše v ostatných rokoch ozaj veľa tých „zabudnutých“ ciest dostáva nový povrch, tak ani na žiletke nie je jazdenie po nich utrpením. Úhorná ako žiarivý príklad. Pri častom striedaní ostrého svetla a tieňa takto v lete, a zvlášť v zjazdoch, asi každý vie, o čom hovorím. Tak som si vybral deň po prechode slabého studeného frontu, keď augustové horúčavy povolili a vzduch sa vyčistil, naložil som sa aj s „Pinou“ do Tatrana, prespal v KE u rodiny a ráno pred šiestou už som fičal dole z Furče. Takto to nakoniec celé vyzeralo:

Samozrejme najhoršie cesty z celej trasy krížom cez mesto, a nielen električkové koľaje za to môžu. Pracovný deň sa síce už rozbiehal, ale stále prázdninový, tak doprava slabá a široké cesty cez Terasu a KVP voľné. So slnkom a jemným severáčikom do chrbta som bol na druhom konci mesta v Myslave rýchlo a pohodlne:

Stúpanie na Zlatú Idku ako počas zlatej hodinky: ostré slnko zozadu a všetky autá oproti, do roboty. Kopec mierny, malá píla len na kúsku za Nižným Klátovom. Chládok v doline príjemný. Odbočka na Rudník a ešte trochu do kopca lesom, po novom asfalte. Zjazd do dediny naopak po dosť hrboľatom, staršom „drsoňovi“, ale bez dier. Z lesa von, do panorámy Košickej kotliny.

Za Rudníkom jediná zlá chvíľa za celý deň, keď sa bezmozog v protismere, na úzkej ceste bez krajnice, rozhodol predbiehať. Na trávu som musel uhnúť. Keby som pozeral doprava na Kojšovskú hoľu ako sekundu predtým, bol by to môj posledný pohľad. A to som sa držal tesne pri okraji cesty. Inak široké kotlinové panorámy, na dlhý čas posledné, potom serpentína dole lesom do Jasova, oproti známej Jasovskej skale, ukrývajúcej najstaršiu verejne sprístupnenú jaskyňu v Európe. 30 km v nohách:

15 km hore „Bodvatalom“ cez Medzev (pekne po mantácky) – to sú nemecké nápisy okolo cesty (ale aj stopy po devastačnej júlovej búrke), no cítil som sa skôr ako v Indii. Vetrík pre zmenu oproti, ako stekal chladný vzduch dole dolinou. Nemohol som si odpustiť fotku s hámrom a tešil som sa na 13 km serpentín nad Štósom.

Serpentínky okolo kúpeľov sú nádherné, spočiatku aj výhľadové, naspäť do doliny Bodvy. Potom lesné hojdanie popod hrebeň a od kostolíka luxusný asfalt v zjazde na horný koniec Smolníka. Mňam!

V Úhornianskej doline jazerá chladného vzduchu, jeden známy tajch, kde sa už prví nadšenci kúpali, príjemné stúpanie po novom asfalte okolo rozpadnutých aj vycipkaných dreveníc, samotná dedina zdá sa viac chalupárska ako obytná a na jej konci začína (na 65. kiláku) to, na čo som sa tešil na tejto ceste najviac:

Svah so serpentínami je viditeľný už spod dediny a odkedy cestu opravili, je to mega pojazd aj pre moto- a autoturistov. Podľa toho to tam aj vyzerá. Také malé Stelvio, pritom vôbec nie príliš strmé. Značka síce straší 18 percentami, tie sú však len na pár miestach vo vnútri serpentín. Tam by sa aj 30% isto našlo. Zhora parádny spätný pohľad ponad Úhornú až na Kojšovku:

Na druhej stane inak: výhľady len cez diery v lese – párkrát Krásna Hôrka a v diaľke tiež hoľa, ale Kráľova. Aj tu cesta dole parádna, dokopy je to zas asi 13 km z Úhornej až do Krásnohorského Podhradia. Potom som musel kúsok po hlavnej, ale krajnica široká a vietor spolu so správnym sklonom cesty mi pomohli rýchlo z nej zmiznúť. Zato v RV som sa zdržal dosť dlho: najprv krátko a plánovane na malú pauzu na námestí, len požuť tyčinku a natiahnuť sa po štyroch hodinách, potom asi pol hodinu neplánovane, lebo som našiel na ceste doklady, hľadal políciu a čakal na spísanie protokolu. Práve ten čas mi potom trochu chýbal do komfortného finišu za Detvou, ale dobrý pocit stojí za to vždy.

Prejazd „poza“ Plešiveckú planinu do Štítnika (Asi 12 km) načal druhú časť trasy (po Hnúšťu), pre ktorú je typické krajinársky veľmi podobné preskakovanie z jednej doliny do druhej, kolmo na vodné toky. Čiže séria krátkych, no prudko jedovatých stúpaní a niekedy strmých zjazdov. Zatiaľ ešte aj výhľady do krajiny. Za Rožňavské Bystré prevažne do kopca, potom cez Honce rýchlo dole, aj cez krásne, staré aleje:

Zo Štítnika do Jelšavy je to podobné len dĺžkou (15 km), ale v podstate len raz hore do sedla Hrádok – Gočaltovskou dolinou sa ani nezdá, že vedie nejaké stúpanie, len pohľad na ubúdajúce prevody a rýchlosť napovedá. Vyššie sa to našťastie pristrmuje, ubúdajú teda aj výčitky. Z hranice krajov rýchlo a dlho dole do Jelšavy, skoro furt v lese. Celou cestou už je menej rozhľadov (pekný spätný na Plešiveckú planinu hneď nad Štítnikom), ale aj lesný tieň som už ocenil, lebo začali „zhora prikurovať“.

Udrel obeda čas, pizzéria Marčello v Jelšave  stála mi v ceste priamo pri ceste, ako na objednávku. V tieni pod slnečníkom. Tak veľká chladená a palacinky z menu - to ma musí poháňať v nasledujúcom, náročnom úseku. Polievku som si radšej ale nedal, to by bolo už moc, neohol by som sa nad rajdy.

Z Jelšavy do Hnúšte je to výživných 37 km cez sériu asi siedmich kopcov (posledné tri dlhšie), zväčša v lese a furt aj doľava – doprava, žiadna nuda. Už menej hladkého asfaltu, tie cesty na eurofondy ešte len čakajú, tak najmä v zjazdoch treba v tieňoch poriadne pozerať pod kolesá. Za Rákošom aj hrboľatá značka pri ceste svietila. Ale nič tragické, klasické záplaty a výtlky. Dediny vždy v hlbokých jamách, z ktorých sa treba strmo štverať, za Červeňanmi aj dve série krátkych serpentín. Za mostíkom cez jeden Turiec smerom hore, potom dole ku druhému Turcu. Pár metrov od toho prvého stojí aj jedna z prvých vysokých pecí u nás, symbol bývalej slávy Gemera, dnes však skôr obraz jeho periférnosti.

Zmrzlináreň hneď na vjazde do Hnúšte lákala, ale väčšia chuť bola pokračovať až do Kokavy (slabých 15 km). Prejazd cez mestečko je kikirikí farebný ako tá zmrzlina, každá fasáda iná a na slnku všetky kričali. Von spomedzi domov po Francisciho ulici, tak som sa pri pomníku tohto národovca zastavil aspoň pre fotku a už som fičal s vetrom v chrbte, takmer po rovine, do Klenovca. Podľa značiek tu majú veľmi disciplinované kravy a podľa pohľadu na známe Slopovo vpredu (z ultrabehov) som vedel, že idem dobre:

Plán znel tankovať energiu v Kokave, v krčme u Táni, známej všetkým ultrášom z hriňovských a kokavských ultrabehov, ale v ceste tu stojí ešte jeden krásny „horský prechod“, cez sedlo Chorepa. Cestou hore výhľad na vodárenskú nádrž, cestou dole les. Užil som si aj tento kopec, radšej mám takéto dlhé ako série krátkych.

Kofolu a horalku prosím! Lebo čakal predposledný seriózny kopec a poriadne dlhý, až na „náhornú plošinu“ okolo Látok a Detvianskej Huty. Do Hriňovej výživných 30 kilákov. Podstatne ubudlo tieňa, lebo slnko už ma bilo priamo spredu, ale vetrík ovieval a vyššie medzi pasienkami už bolo príjemnejšie. Za odbočkou na Šoltýsku som sa začal vynárať z lesa do otvorenej lazovej krajiny. Napravo začala vystrkovať rožky Poľana, ale poriadne sa ukazovala len na chvíľu, a potom v klesaní do Hriňovej, približne na dvestom kilometri.

Taaaak, Hriňová! Ešte posledné ozajstné (a poriadne výživné) stúpanie od mliekarne ku kostolu na Raticovom vrchu – dostal sa aj prevod „vyprošťovák“ do akcie, nohy už trochu vädli. A trochu som už kopal do vrtule, čas súril. Tam to poznám, viem odhadnúť, ale keby nastal nejaký problém... Takže aj dole rýchlo, žiadne vozenie, fikot popri detvianskom amfiteátri a cez Dúbravy smer Zvolen.

Ostalo však predsa ešte trochu času pozdraviť pána Mateja Bela v Očovej, no potom už len po rovinkách do mesta na stanicu. Taký nasolený už som dlho nebol (aj keď nebolo extrémne teplo), tak som hodiny vypol symbolicky na námestí – hlavne aby som poriadne dotankoval v pitnej fontánke, na cestu domov. Vlak odchádzal o 10 minút, takže aj toto načasovanie vyšlo. Fakt nádherné jazdenie to bolo, až na pár nepodstatných úsekov s horším povrchom tie cesty nemali chybu. A ten pokoj a tá krajina okolo tiež  - ale veď stačí sa ísť presvedčiť na vlastné kolesá!

Rišo Pouš