Hrebeňová spojka Veľká Fatra - Donovaly

Na Krížnej sa vždy motá veľa ľudí, na Donovaloch takisto, ale na spojnici medzi nimi je často umenie stretnúť človeka. Možno ešte tak bajkera či motorkára, ktorý križuje tento nenápadný hrebeň po zvážnici (a zároveň cyklotrase)cez niektoré z troch dostupných sediel. Pritom je táto hrebeňová spojka medzi Nízkymi Tatrami a Veľkou Fatrou veľmi pekný chodníček: na začiatku a na konci sú parádne výhľady z lúk a v strednej časti (v lese) tiež nie je nuda, lebo pochod spestrujú početné skalky a bralá. Na rozdiel od oboch známych susedných (hlavných) hrebeňov, ktoré táto trasa spája, v zime to tu nie je veľmi vhodné na lyže. Pretože je to neustále hore a dolu v sérii krátkych, ale strmých stúpaní a klesaní. A chodník vedie často v mladine, kade predrať sa je niekedy problém aj v lete. Po daždi je to tam ako v sprche.

Z Krížnej na Zvolen alebo naopak to trvá asi 5-6 hodín, ale sa treba najskôr hore dostať a na konci dole zísť že? Takže to dokopy v pohode vydá na plnotučnú celodenku. Ja som začal z Liptovských Revúc, po zelenej do Rybovského sedla, lebo tade som ešte nešiel. Dolina je spočiatku mierna, neskôr sa zmení pohodlná cesta jej dnom na strmú traverzujúcu a z tej sa chytro stane nepríjemný, úzky a blatistý chodník vo svahu. Na koniec čerešnička na torte: more žihľavy. Až nad ním končí les vo východnom kotli Krížnej. Tam už je stúpanie príjemné: pomedzi skalky a zákruty rodiaceho sa potoka.

V Rybovskom sedle som takto asi o 2 hodiny, čaká ma asi polhodinka pochodu po holiach s výhľadmi a potom ponor do lesa, najmenej na dve hodiny. V mojom prípade aj do hmly, ktorá sa ako vodopád tlačí z Horehronia do Revúckej doliny. Aj s patričnými „efektami“: kým na holiach je sucho a teplo, v hmle fúka, zo stromov regulérne prší, zima zalieza za nechty. Podvedome zrýchľujem. Tretíkrát tadeto idem a zatiaľ som vždy zmokol :-)

Chodník je ale aj v tomto nečase pekný vďaka svojej pestrosti a tým spomínaným bralkám. Sedlá Prašnické, Východné Prašnické (najnižší bod hrebienka) aj Veľký Šturec sú dnes opustené, ledva vidieť smerovníky. Ale nad posledným z nich konečne leziem z hmly aj z lesa a hneď je život krajší a farby neskorého babieho leta jasnejšie :-)

Najskôr síce len rúbanisko, ale potom už lúky okolo Motyčskej hole s výhľadmi na mliečne more na Donovaloch. Pripomína to kráter sopky pred erupciou, z hmly sa totiž nesie poriadny hukot hlavnej cesty a hladina sa hýbe vo vlnách - ako jazero lávy. Hrebeň „krátera“ tvoria Motyčská hoľa, kde sedím na okraji lúky, Zvolen, Prašivá, Kozí chrbát a Kečka. Len na juhozápad je „sopka“ otvorená, ale to mi zakrývajú stromy. Dole musí byť hnusne, veď si to večer vychutnám... Ale tu je ticho a teplúčko v zapadajúcom slnku.

Posledné strmšie stúpanie a som na Zvolene, akurát na vychutnanie západu slnka. Zlatá hodinka je v najlepšej fáze, aj vedľa pri lanovke vidieť ľudí, ako cvakajú spúšťami o sto šesť :-) Keď sa zlatá guľa skryje za Flochovou, neostáva nič iné ako pomaly sa ponoriť do toho šedého mordoru a dúfať, že na konci dušičkovej nedele bude v niektorom zo „študentských“ autobusov do Bystrice miesto - aspoň „vzadu na nárazníku“.

Rišo Pouš