Gýčová jeseň v traverzoch Suchého

Asi všetci poznáte tie jesenné dni, keď počasie dokáže aj zo stokrát prejdenej trasy spraviť niečo neobyčajné a aj najväčšieho suchára núti rozmýšľať vo veršoch :-) Taká jedna nedeľa udrela v polovici októbra a ako hovoril John Muir: „Hory volajú a ja musím ísť“. Obrovská výhoda, keď to má človek pod nosom (alebo skôr nad hlavou) a ani na mestskú nemusí sadnúť...

A tak stúpam hore Turčianskymi Kľačanmi so slnkom za chrbtom, v ústrety farebnej hore: medovozlaté buky, slncovožlté javory, temnozelené smreky... Nad tým blankyt s háčikmi bielych rias. Aj chodník obyčajným lesom je ako jazda farebným tunelom, strmosť výstupu na Maguru akoby neexistovala, pľúca s radosťou nasávajú vietor, v ktorom poletujú ako vločky zlaté listy. Aj voda zo studničiek je akási iná, akoby sa farebná nálada z okolia prenášala do jej chuti. 

Hore na chate už sa rozbieha nedeľný ruch. Nemám síce „zpoždění“, ale aj tak nezastavujem, pokračujem do strakatej hory v traverze Kľačianskej Magury. To bude predkrm k hlavnému chodu - traverzu jej vyššieho suseda Suchého. Mierim len pod hrebeň, na Suchý ma to dnes neťahá. Som tam dosť často a v takomto počasí ma skôr oslovuje farebná paleta na jeho svahoch ako výhľady z jeho vrcholu. V sedle pod Suchým chvíľu váham: doprava či doľava? Žltá ako žltá, ale kade to bude najvďačnejšie vzhľadom na dráhu slnka po oblohe? Nakoniec začínam smerom na východ, do sedla Priehyb, v ústrety Malému Kriváňu. 

Na teplých trávnatých svahoch sa v južnom vetre trepocú suché trávy maslovej farby, z nich trčia posledné tohtoročné horce - pahorce a páriky lúčnych koníkov sa ešte pokúšajú o potomstvo. Nad tými zvyškami jesenného tepla hrdzavejú koruny bukových remízok a úplne hore svietia biele vápencové steny Bielych skál a Stratenca. Medzi sedlami Priehyb a Vráta zas nasleduje kúsok hrebeňovej, kosodrevinovej turistiky s bohatými výhľadmi na strakatú Kysuckú vrchovinu, kde okrem zmiešaných lesných farieb aj hra svetla a tieňa z oblakov fragmentuje jednoliaty obraz na plôšky. 

Po prehupnutí na severnú stranu traverzu zas trochu iný svet: tienistý, vlhký, v hrboľatom a poskrúcanom starom lese, najskôr prudko dolu popod bralá Bielych skál, potom kľukato cez korene a kamene až do protisvahu severných svahov Suchého. Po malom intermezze na slnkom zaliatej lúke v sedle Príslop kľučkovanie pomedzi stromy pokračuje až do sedielka medzi dvoma bielymi zubmi západného hrebeňa Suchého. Cesta traverzom vrcholí najkratšou, ale najkrajšou jej časťou: strmými lúkami popod masívy bielych vrcholových brál, s ktorými slivkovomodrá obloha vytvára neskutočný kontrast. Čerešničkou na torte je skalná ihla, priamo do chodníka zapichnutá. 

A znovu južné sedlo pod Suchým, okruh je uzavretý. Ostáva už len posedieť, nechať oddýchnuť krásou unavené oči a vydať sa nazad strakatým lesom proti popoludňajšiemu slnku.

Rišo Pouš