Expedícia Cerová vrchovina 2: čoraz krajšia nedeľa

Tak už je „zajtra“, neochotne lezieme zo spacákov pod dubom, ktovie či cerovým.  Lebo ráno je dáke zatiahnuté, to čo? Pred hodinou ešte hviezdy svietili... Expedícia pokračuje druhým, teda posledným dňom. Prestavujem hodinky na zimný čas a aby som sa zahrial, klušem na vyhliadku na Pohanskom vrchu loviť východ slnka. Vyšlo – z hmly v doline, celé červené. A o chvíľu hneď aj zašlo do mraku nad kopcom. No, medzera to nebola ktovieaká, ale stihli sme. Tak raňajky, zbaliť a preč. Ale Pohanský hrad sa nás tak rýchlo nezbaví!

Lebo sa ešte raz vraciame kus nazad, k vyhliadke na okraji tejto lávovej plošiny, loviť ešte dáke zábery. Útržky hmiel sa dvíhajú z farebného lesa, pod skalným zrázom skalné mesto obrastené machom, no rozprávka - aj v tej sivote.

Potom už husací pochod dole zo „stolovej hory“. Les je bez slnka zatiaľ trochu všedný, ale to sa isto spraví. Našťastie nad stromy trčí plešatý Tilič (475m) s majestátnym výhľadom od juhu cez východ k severu. Presne tam, kam máme namierené. Najbližšie je Hajnáčka. Zas skúšame, čo sme schopní odfotiť pomedzi hmly a mraky, konkurujeme miestnemu  fotoamatérovi, ktorý si musel ráno isto dobre privstať, aby sem dotiahol svoju strojovňu až z Fiľakova, na bajku. A vrtí sa po kopci hore-dolu, usilujem sa odkukať aspoň to, kam mieri objektívom.

Onedlho sa už vynárame z lesa na lúky a o dve chvíle z lúk do dediny: Hajnáčke dominuje ďalší hrad na sopke. Ale najskôr krčma, podporiť „miestne podnikanie pre úspešný regionálny rozvoj marginálnych oblastí“, ako stojí napísané na ohviezdičkovanej tabuli. Hej, z nás tu toho narozvíjajú! Ale dedina je(aj vďaka tým europeniazom) pekná, upravená, po kostole bude v krčme isto väčšia tržba.

Posilniť sa treba, lebo nás čaká Ragáč (537m) – a kto tam bol, ten vie, že je to poriadny brutus, ako skoro všetky tunajšie kopce.  A vraj kde by sa tu na juhu poriadne stúpania vzali, že? Pritom to začína tak nevinne, prechádzkou poza dedinu...

No ale hore zas pekná vyhliadková skalka, aj poriadna diera v zemi pod ňou, taký sopečný výfuk to bol vraj kedysi. Toť nedávno, takých 1,5 milióna rokov. Aj slnko už sa prediera, hneď je farieb naokolo viac. Len diaľky sú stále zakalené oparom.

Začíname rátať hodiny do odchodu vlaku z Hodejova, tam sa musíme prepracovať popod Zabodu a cez Steblovú skalu. Obe vidno na severe. Zatiaľ máme tak hodinu rezervu, pome radšej... Strmóóó dole, riedkym lesom, celým do žlta. Akonáhle sa sklon zmierni, už sú tu zvážnice a blato a koľaje traktorové. Ešte že tie farby...

A zas hľadáme značku, lietame zo zvážnice na zvážnicu a nikde nič. Rezerva sa stenčuje, aj keď ešte stále žije. Nakoniec dáko intuitívne tú Steblovú skalu (486m) triafame. Keď už zas lezieme takmer po štyroch, vieme, že ideme správne. Hlava hore: nádherné čadičové stĺpy stoja v rade ako píšťaly organu. Nad nimi na plošinke smerovník a výhľad do doliny Gortvy, kade sa (dúfam) budeme o dve hoďky viezť vlakom.

Ešte poskáčeme po hrboľatom hrebienku hore a dolu (stále viac dolu), aj keď sem-tam sa dáka skalka do cesty postaví. Potom už čoraz viac lúk, ich okraj nás „neomylne“ vedie, aj keď značka by sa zišla, zas ju musíme zo dvakrát hľadať. Najmä v lese nad dedinou.

Nakoniec ale šťastne triafame Hodejov a šťastne unikáme aj huňatým „achilovkárom“ z miestnej osady, cez ktorú nás záver značky vedie. Asi im voniame inak ako domorodci. Vlak ide o 10 minút, tomu sa hovorí načasovanie! A akurát sa stmieva, krvavý obzor nad koľajami, zbiehajúcimi sa v nekonečne... Stáli za to, tieto dva dni!

Rišo Pouš