Dráždiť hady bosou nohou...

...sa vraj nevypláca, tak som si zmyslel podráždiť ich aspoň kolesami. Na severné svahy Lúčanskej Malej Fatry som sa vybral, padajúce spod Minčola ku Stráňavám a Višňovému. Okoliu dominuje krásny, bralnatý Hoblík (934 m), taká skromnejšia obdoba Rozsutca. Len jeho okolie má na mnohých miestach skôr podobu ekologickej katastrofy, aké je vyrúbané. Síce ani pod tým Rozsutcom to na pár miestach nevyzerá lepšie – ale nie o tom som chcel, aj keď súvisieť to trochu bude. Každopádne je tam hustá sieť zvážnic a na prídavok aj hustá sieť „kopaných“ lesníckych či poľovníckych chodníkov pomedzi ne – a tie si miestni bajkeri jemne poupravovali do jazditeľnej podoby. Jemne znamená so zachovaním ich prvotného (čítaj hrboľatého) a teda zväčša dosť technického charakteru. Takže žiadne vyleštené, široké, výhľadové flowtrialy pre nás, zvážnicových cykloturistov - skôr seriózne enduro, kde treba presne dávkovať brzdnú silu aj nasmerovanie bajku. Skrátka treba mať najazdené, lebo chyby tu nie sú odpúšťané, skôr rýchlo potrestané. XC bajk tiež nie je správny hardvér a áno, teleskopka je tu skoro povinná. Možno preto dostali traily hadie (a plazie) mená – lebo vedia byť poriadne jedovaté.

Konkrétne na mape som našiel Tajpana a Mambu, ktoré už názvom vzbudzujú rešpekt, Užovku, ktorá žeby bola taká hladká a neškodná? Slepúcha, pri ktorom som rozmýšľal, či ho aj slepý prejde, alebo odtiaľ človek oslepený vypadne? Dokonca Červíka, asi preto, že nie je veľmi dlhý... Výnimkou je Pálenica, ktovie prečo? Mohli by nejakí „insideri“ tu v diskusii vysvetliť... Je jasné, že stihnúť všetky naraz, na to treba čas, ktorý som nemal – aj preto, že som začínal na opačnej strane kopca. Takže som skúsil podráždiť dva hady mne najdostupnejšie, Vretenicu a Anakondu. Na mape (a najmä na profile) to vyzerá skôr ako výživný tréning chrtenia po lesných cestách, ale zdanie klame:

Takže na úvod lúky nad Martinom – Záturčím a viac ako 10 km stúpania po zelenej cyklotrase na Saračníky. Dobrá rozcvička. V okolí cesty sa aktuálne na viacerých miestach ťaží, ale povrch použiteľný, nie moc rozhasený, len niekde mokrý, ako voda tečie. Potom krátky zjazdík do sedla Javorina, za smerovníkom v sedle prudko doľava na „asfaltku“ a hľadanie toho správneho miesta, teda zákruty, kde ju opustím:

Vretenica prišla teda prvá na rad. Vjazd do nej môže (a možno aj má) odradiť. Ani nie tak to prehadzovanie bajku cez potok, skôr tá lezecká vložka za ním – ako schody do neba. Sú aj poriadne hrboľaté, nedalo sa nepotlačiť. Ani pokračovanie príliš neosloví: strmý svah na obrovskej rúbani, vďaka tráve niekedy až neviditeľný chodník, pritom „chudý“ ako vretenica po diéte. K tomu mierne jedovaté zákernosti, ktoré v tráve veľmi nevidno, a miestami aj šibačka konárikmi zľava – sprava. To tam, kde už stromky podrástli. Výhľady dopredu pomedzi Hoblík a Polom až za Žilinu si človek neužije, ale o tie tu nejde, že?

Potom v lese naopak krásny chodníček, aj na rúbaniskách s menším sklonom, kde je širší. Aj keď samozrejme oči v pozore držať treba, korene a kamene a schodíky rôznej výšky striehnu. Záver je momentálne síce trochu poznačený vývratmi a eróziou svahu, ale to len tesne pred výjazdom z trailu do sedielka pod Hoblíkom. Odtiaľ je na mape Vretenica značená priamo do doliny po zvážnici, ale bol by som blbý spustiť sa tade, keď paralelne vedie krásny singlík, navyše spestrený niekoľkými serpentínkami. Na ich spodku sa pripája Anakonda, tak som sa tešil, že si to dám dvakrát, lebo ten záver je fakt pekný úsek:

Vretenica ma vypľula vo Višňovskej doline tesne nad dedinou, tak davaj prudko doľava, hore dolinou, hľadať vjazd do Anakondy. Príjemné stúpanie po lesnej ceste, až na tie „výhľady“ vo vyšších polohách za vlekmi, kde cesta traverzuje vyholené svahy. Vjazd som našiel, lebo bol na ľavej strane pekne vidieť (a lebo gps). Na skale vpravo pri ceste pomohla aj červená značka. Pár stoviek metrov predtým som si ešte vpravo všimol slušne strmý výjazd z Červíka.

Anakonda žeby tu v okolí bola (podľa mena) najdlhšia? Nemeral som, ale je celá a jednoduchšie jazditeľná, miestami skoro „flow“, na pár miestach sa ľudkovia pekne pohrali s potenciálom reliéfu. Je tu všetko: tunel mladinou, prehľadné úseky dospelým lesom a žiaľ aj čerstvé rúbaniská so zničeným podkladom. Cestou potešia dva potôčiky s úpravou na doplnenie bidónu, len treba dúfať, že vyššie neleží srnka alebo bandaska od oleja :-) Hravý záver dospelým, tienistým lesom, prekrižovanie tej spádnice – akože konca Vretenice a to najkrajšie na záver, dnes teda už druhý raz. Ozaj pekné a hada žiadneho som nestretol, len predný kotúč trochu syčal - ku koncu.

Potom už nastal čas na odchod, takže som sa len popod spodné bralá Hoblíka (ďalší pekný chodník) a ponad Višňové presunul do susednej Stráňavskej doliny. Tá dole ústi pekným kaňonom. Nad ním síce trochu blata, ale nevadilo, umyl som kolesá brodením a čakal ma dlhý výjazd nazad na Saračníky. Po chvíli stúpania už som sa zdola pozeral na megarúbanisko so začiatkom Vretenice.

V sedle Javorina, ako vieme, stúpanie nekončí - to najstrmšie na záver, našťastie krátke, pri troche chcenia sa dá dať, len treba nohy mať. Nie môj prípad :-) Za Saračníkmi naopak najstrmší zjazd, aby som si to skrátil po zelenej turistickej – len smola, že po takej rozjazdenej spádnicovej zvážnici, že ani nie hlina, skôr púder tam bol – nebola šanca brzdiť, vrchná časť pešovačka popri bajku. Ale potom už lepšie ako po vyššie položenej cyklotrase – rovnejšia a suchšia cesta, nedošiel som dole čerstvo bodkovaný. Ale aj celkovo sa mi to napriek varovaniu z úvodu celkom vyplatilo. Inak lepší prehľad možností a postrehov z „hadích trailov“ (lebo od odborníkov na takéto jazdenie) je na stránkach Mountain Lovers TU a na MTBikeri TU .

Rišo Pouš