Čremošnianske lazy, Veľká skalná, Drieňok

Tri tri veľmi pekné miesta na JZ Veľkej Fatry, každé iným spôsobom. Dajú sa jednoducho spojiť do jednej túry, stačí si vyhradiť 8-9 hodín. Možno 10, ak bude nutnosť to zokruhovať. Lebo začíname v Turčianskych Tepliciach, končíme v Mošovciach.

Z kúpeľov na lazy sú dve možnosti, volím zelenú, je tam menej asfaltu. Ten na začiatku vedie kúpeľným parkom. Potom ešte kúsok lesnej asfaltky okrajom lesoparku, hluk hlavnej cesty za chrbtom tíchne, pri malom rybníku aj asfalt spod nôh mizne a nasleduje ponor do rozčvirikaného aprílového lesa.

Po miernom stúpaní nasleduje kúsok lúk (nad čremošnianskym salašom) a zostup na asfaltku do Čremošného. Zelená značka tu kedysi viedla okrajom lesa, ale odkedy sú pasienky ohradené... Nevadí, do dediny je to len kúsok a pri zastávke značka mieri nazad hore pod les. Na lúky Čremošnianskych lazov by sa dalo aj po modrej, ale tá ide celou dedinou po ceste, len hore trochu po lúke, zelená je na lúky bohatšia. Ale aj tú treba v Čremošnianskom sedle opustiť a krížom cez lúky (cesta zablúdiť nedovolí) sa dostať k smerovníku, kde modrá končí a žltá z Teplíc pokračuje našim smerom. Tu sú výhľady na všetky strany: spoza obzoru vpredu vykúka Drieňok, vzadu vysielač na Skalke, v opare ďaleko na juhu sa črtá Vtáčnik, naľavo sa rozprestiera kotlina a cesta vedie ďalej po žltej popri troch vlekoch, ktoré to už majú dáááávno za sebou.

Ešte chvíľu po lúkach a pasienkoch, ktoré našťastie ešte slúžia, nezarastajú. Najkrajšie je tu v októbri, keď je najfarebnejšie. Za malým horizontom cesta klesá do lesa, ale pozor, žltá značka ešte pred ním nenápadne odbočuje doprava dolu. Chodník vedie traverzom na dno Žarnovickej doliny.

Tá nič moc - zas asfalt, ale aj holoruby, kopy dreva a široké blatnaté dno. Našťastie za zrubom, ktorý pamätá vraj ešte SNP, to začína byť úplne iné: užšie, lesnatejšie, bralnatejšie, čím vyššie tým viac. Až na výnimku v podobe zbúraniska bývalého pionierskeho tábora v ústí Rožkovej doliny, do ktorej značka (už zas modrá) odbočuje. Až potiaľto to bolo vhodné aj na bajk, odteraz už len peši.

Chodník vedie jadrom NPR Veľká skalná síce dosť potkýnavo (hrubá vrstva lístia kryje konáre a skaly), napriek tomu sa oplatí často dvíhať hlavu. Pretože okolo po svahoch sú rozhodené zástupy skalných stien, veží a ihiel. Najlepšie je zájsť sem takto skoro na jar alebo neskoro na jeseň, keď nieto lístia na stromoch. Vtedy vyniknú.

Chodník v lístí moc nevidieť, zato je čoraz strmší a najstrmší je na konci, pod hrebeňom. Hrdzavý smerovník, nepovie nič, tak valím ďalej príjemným traverzom do sedla pod Drienkom. Bukový les, sem-tam výhľady. Zo sedla na Drieňok je to vraj hodina, reálne tak 40 minút aj s vydýchaním, lebo strmé je to fest. Zato pekným, akoby parkovým lesom. Z predvrcholu je pekný pohľad dolu do doliny Rakše, ktorou sem hore ide ďalšia modrá značka.

Dolina je vraj teraz poriadne zabordelovaná po ťažbe - som sa dozvedel na vrchole od dvoch spriaznených duší, ktoré tade išli a na rovnakú cestu nazad nemali moc chuť. Tak sme trochu „zapirátili“ a spustili sa do Mošoviec neznačeným, ale o to viac vychodeným chodníkom k horárni Rybníky. Križujú ho ďalšie (po vrstevnici), skoro pod hrebeň idú z každej strany zvážnice, ale normálny človek sem nesmie, veď je to predsa národný park že? Dole po vynorení z lesa už je to jasné - doľava aj doprava vedú cesty do Mošoviec. Takže o pol hodinky už sedím v parku pod Jánom Kollárom a čakám na autobus. Dobre bolo :-)

Rišo Pouš