Ako ma suseda Muránska so susedou Kráľovkou prefackali

Ej a že to len bol preplesk, čo mi tieto dve susedky nadelili. Keď už človek nevie, čo by mohol vyhútať a len tie panské huncúctva ako voľný čas využiť a zostávajúcu dovolenku, mu po rozume chodia. A tiež ako sláva do hlavy stúpa a presvedčenie o svojej sile a nezlomnosti mu ju mútia. Ale pekne po poriadku.

Už dávnejšie mi utkvela myšlienka o návšteve významných cyklovrcholov priamo z domu. Po jarných skúšobných kilometroch po domácich kopčekoch v rámci okresnej karantény, aj úspešnom pokuse na prvý vzdialenejší kopec menom Krížna vo Veľkej Fatre, takisto po absolvovaní pretekov 333 Spišských extrém v čase, v ktorý som ani nedúfal mi začalo rásť sebavedomie. Nič na tom nezmenil ani fakt, že na Kráľovskom maratóne v Granč Petrovciach som skončil posledný v kategórii. Ale utešil som sa, že to predsa len boli Majstrovstvá Slovenska v maratóne a za podmienok aké panovali, je úspechom samotné dokončenie.

Dlho som ja teda premýšľal, ktorý z vrcholov pripadne do mojej zbierky ako ďalší a ten sa sám núkal vždy pri pohľade z balkóna, keď bolo pekné počasie. A hneď to bol aj samotný najväčší velikán – Kráľova hoľa.

Začalo teda študovanie mapy, prepočty, nákresy, rušenie, skúšobné prechody niektorých častí, riešenie parametrov trasy, až napokon prišlo pri pohľade do mapy na ideálnu trasu, kedy z Lučenca prejdem na Kráľovku a zároveň sa v jednom záťahu vrátim inou trasou domov. Predpoklad 250 km a 4800 m výškových za 20 hodín. Rýchlo teda vybrať vhodný deň, nahlásiť dovolenku a poď ho.

Budíček ráno o tretej, nevyhnutné rituály a kúsok po štvrtej nasadať na bajk do chladnej noci. Cesty sú prázdne, obloha neskutočne jasná, hviezd milión. Na začiatok ma čaká okolo 35 km po asfaltových vedľajších cestách. Rýchlo prejsť osamelým mestom a hlavným ťahom, kým nie sú kamióny a potom si iba odmakať jazdu cez Kalinovo, Poltár do Hrachova. Tu sa konečne dostávam do lesa po žltej cyklotrase. Síce stále ešte po asfalte, ale už takom rozbitom. Pomaličky sa brieždi.

Po niekoľkých kilometroch prídem do Kraskova. Všade ticho, v strede obce je prameň, tak pijem, čo to dá a dopĺňam litrovú fľašu doplna. Keďže som tu prvý krát, tak neviem, ako to bude s vodou, tak treba šetriť a zároveň využiť každú možnosť na jej doplnenie.

Kúsok za dedinou sa napájam na červenú značku Cesty Márie Széchy. Nejdú o nej dobré chýry, čo sa značenia a prechodnosti týka a aj z vlastnej skúsenosti z niekoľkých rokov dozadu, som si pamätal, že jej prechod je boj. Ale trasa je momentálne parádne značená, priechodnosť taká, ako všade tam, kde chodí veľmi málo turistov. A je to tak. Tu človek nikoho nestretne. Takže ak niekto hľadá miesta, kde bude úplne sám a zároveň sa dá aj niečo vidieť, nech sa páči.

Cez pár zarastenejších miest, ale stále prejazdných do sedla Prievady, ďalej poza Kadlub s peknými pasienkami a výhľadmi. Duch miesta nezlomil ani polom, ktorý tu les totálne zdecimoval. Napriek tomu, že je už dlho sucho, sú tu stále mokré a bahnité miesta, kde keď to človek neodhadne, tak zapadne aj do polovice špíc. A pri ďalšej jazde prská blato všade naokolo, najradšej do tváre.

Zo sedla Brezina je to príjemný stupáčik v serpentínach, čo končia na nádherných pasienkoch. Pred osadou Polom na družstve je svorka psov, našťastie priviazaných, ktoré ide rozdrapiť pri mojom prechode. Rozmýšľam, koľko tie reťaze a obojky dokážu vydržať pri každom ich napnutí.

Osada Polom. Značka prechádza a krúti sa do kopca medzi domčekmi. Vlkolínec sa môže schovať. Som totálne ohúrený na akom autentickom mieste sa nachádzam.

Nad osadou na lúke pred Kvakovým vŕškom si všímam v blate pri kaluži známe odtlačky. Takže už som tu. Región má na starosti šéf hôr, v duchu prenesiem zaklínadlo, ktoré pomáhalo cestou na Krížnu. A pomohlo aj tento raz. A že tu bolo veru medveďovo. Na Tŕstie mi podklzuje zadné koleso, tak treba trocha potlačiť.

A potom, potom začína ten pravý les. Z Tŕstia už len úzky polmetrový chodníček jemným ihličím, obchádzať popadané stromy, fajnové zjazdíky. Len šéfa by som stretnúť nemusel.

Zjazd do sedla Korimovo a odtiaľ tlačenie do fakt strmáku. A keď už si človek myslí, že je hore a terén sa vyrovná, tak polom. A pekne dlhý, našťastie nie z veľmi vysokých stromov. Takže tlačenie a prenášanie až po Tri chotáre. Odtiaľ už pekne zjazdné.

Na Nemcovej sú nádherné výhľady, ale naozaj, že nádherné. Muránska planina ako na dlani a nad ňou nádherná Kráľovka. Zároveň viem, že asi najhorší úsek mám za sebou, viem, čo ma čaká minimálne po vrchol Kráľovky, tak som plný eufórie. Zídem do sedla Dielik, odtiaľ cestou do Muráňa. Vlastne až do Šumiaca je to asfaltérčina, takže som v klídku. Čaká ma výšľap na Veľkú lúku. A čože by ten mal znamenať. Ale znamená.

Cesta sa mi dvíha pred nosom, tempo sa spomaľuje, metre takmer nepribúdajú. Určite ma niekto drží za zadné koleso a ťahá späť do dediny. Že by suseda Muránska? Rýchlom jem, dopĺňam vodu, ale tempo je stále pomalšie a pomalšie. Prásk, prvá facka. Náhle mi niekto našepká, že to asi dnes celé podľa plánu nedám. Prásk, druhá facka. Nie, že to nedám podľa plánu. Veď ja ani na ten vysnívaný vrchol nedôjdem. Medzi stromami vidím záver doliny, kde sa skrýva Veľká lúka, ale neustále mi ho niekto posúva ďalej a ďalej a zároveň ma niekto za zadné koleso ťahá späť dole do Muráňa.

Ale raz hore musím prísť. Sadám na asfalt, hneď si aj líham, dačo ešte zjem, pijem poslednú vodu. Dopĺňam to soľnými tabletami, kofeínovou tabletou a suseda Muránska sa iba smeje. Horko ťažko nasadám a krútim smer Javorinka. Pri odbočke na Muránsku hutu zastavujem. Susedu to stále baví a jej ruka znova pristáva na mojom líci. A niekto mi našepkáva: „Otoč to. Čo budeš robiť na Horehroní, ako sa odtiaľ dostaneš?“ Pokračujem, nejako bude.

Rýchlo do Červenej Skaly. Do Šumiaca je to iba dva kilometre, ale do kopca. Kráľovka sa mi ukazuje v svojej plnej kráse a keďže už prichádzam do jej teritória, tak mi poslednú pleskne ešte suseda Muránska a po zostatok dňa to nechá na susedu Kráľovku. Z posledného huncúcstva ma Muránska ešte pár krát potiahne za koleso.

V Šumiaci si musím dať veľkú prestávku. Cítim sa mizerne. Takto som sa mal cítiť v noci doma po absolvovaní celej trasy.

Rozmýšľam, čo teraz. Jediná možnosť je skúsiť vrchol susedy Kráľovky a potom z Červenej skaly vlakom. Do Lučenca je to ešte väčšia odysea, ako samotná cyklotrasa, ale čo už.

Zjem kapustnicu, vypijem radler a kofolu a hybaj ho na susedu Kráľovku. A tá, že si to vychutná. V jednom kuse ma za koleso dole ťahá a zároveň spredu fackuje. A už si aj uvedomujem za čo. Pred pol rokom pred Krížnou som veľký rešpekt zdieľal a teraz pred susedami som len rukou kývol, že to bude ľavou zadnou.

Tri krát v stúpaní stojím, dychčím, zjedené a vypité zo Šumiaca chce ísť von cestou najmenšieho odporu. Nakoniec ma suseda pustí až na vrchol, ale dá to poriadne zožrať. Ej, nebudeš ty si z nás srandu robiť a rukou nad nami kývať.

A tak? Nabudúce už len s pokorou.