Polana a Rudohorie

Toto dnes bude taká vlastivedno-bežecká turistika. Že divná kombinácia? Nooo, keď bolo sivo, škaredo, na horách dupľom hnusné počasie (aj keď Tatrancom sa just vyčasilo) a jesenné farbičky už zotrel neskorý november, ťahalo ma to uchýliť sa do nižších polôh, nie až tak navštevovaných a v lete príliš teplých. Veľa pekných miest sa dá poobzerať v Timravinom kraji, v srdci sopečného pohoria Ostrôžky. Len sú od seba často vzdialené na pešie presuny. Ale jemným hopsoklusom sa to dá - zvlášť keď pod nohami dominujú mäkkým lístím vystlané le

Dedinka len kúsok na východ od Zvolena, kde akoby sa zastavil čas. Pretože od r. 1954 existujú plány na vybudovanie priehrady, ktorá ju mala zatopiť. Štát preto ľudí už dávno vysťahoval a v dedine zakázal novú výstavbu aj opravy domov. Od r.1993 tu ale pôsobí rovnomenné, veľmi aktívne občianske združenie (https://www.slatinka.sk), ktoré bráni tomuto zombíkovi opäť vyliezť z hrobu, no najmä chráni nevšedné prírodné a estetické hodnoty povodia riečky Slatina, vzdeláva ľudí a ukazuje im, že nie technokratický boj proti prírode, ale jej rešpektova

Jesenná stovkárska sezóna sa blíži, treba začať trénovať :-) Zároveň sa mi páčia ultrapobehy, ktoré okrem naháňania kilometrov a výškových metrov majú aj nejakú myšlienku. A toto je myslím presne ten prípad. Keď už máme na Slovensku okrem toho nášho „štátneho“ aj jeden z vari 40 stredov Európy, prečo neskúsiť prepojiť ich a nezistiť, aká je ich vzájomná vzdialenosť? Celé to nakoniec vydalo na nejakých 80 km, ale to nie je až také podstatné. Hlavné je to, že je to pekná trasa a dala sa zvládnuť od prvého ranného vlaku k poslednému

Štvrtý deň domácej bajkovej dovolenky a druhý so Sherpom v Bystrici. Telo aj parťák sa ale dožadujú väčšej porcie asfaltu, žeby to bolo ešte pohodovejšie ako včera okolo BB. Tak sme vymysleli, že sa pôjdeme pozrieť na Kyslinky, do srdca Poľany, kedysi najväčšieho treťohorného vulkánu v Európe. Vraj mal výšku cez štyri kilometre! Je to už síce nejaký ten rok (plus mínus 15 miliónov, hehe), takže žeravá láva nehrozí, zato v teple vrcholiaceho leta tie asfalty budú asi pekne žeravé. Ale len po nich sa motať, to by bolo príliš jednoduché a najmä

Ale to uteká! Štvrtý rok už deriem moju „novú“ celoodpruženú frajerku, ale ešte som ju nevzal na rande do okolia Bystrice. Pritom stále platí, že také množstvo a takú pestrosť trás pre horské bicykle som nikde na Slovensku zatiaľ nenašiel, ako tam. K tomu jednoduchý prístup z mesta, teda žiadne hodinové kľučkovanie pomedzi autá. Z hociktorého miesta BB je to do lesa či na lúky ozaj len na skok. Ale raz to prísť muselo, tak som ešte pribalil parťáka z „rovín dolnozemských“ a vyrazil som s ním znovu objavovať cestičky a chodníčky, po ktorých som

Počas vrcholiacich júlových horúčav u mňa jednoznačne vyhráva cesta nad terénom, teda aspoň čo sa bicyklov týka. A keď ešte treba niečo v práci vybaviť a to je 70 kilákov ďaleko, no nezneužijem to na výlet? Domáci žiletkári, čo okolo Kremnických vrchov bývajú, samozrejme poznajú – to koliečko asi stokilometrové, cez Šturec aj Kremnické Bane... Častá tréningová trasa, ale dá sa aj na výlet využiť. Dajú sa tu hlavné cesty čiastočne aj obabrať, a teraz to dupľom láka, lebo na viacerých (predtým katastrofálnych) miestach len nedávno pribud

Konečne prvá „živá“ stovka tejto sezóny, nie iba virtuálna, hurá!!! Takže hneď skraja patrí vďaka organizátorom za úsilie, že to riskli a posnažili sa prichystať akciu napriek pandemickým obmedzeniam. Aj keď našťastie tie sa už zmierňujú, vieme. Na rozdiel od teplôt, ktoré sa zmierniť odmietli a rozhodli sa vyrovnať tým brutálnym z prvého ročníka. Našťastie o trošku zaostali, ani tak dusno nebolo a aj vetrík pofukoval. No aj tak kvalitný mordor. Mal som dojem, že aj tie mraky, ktoré nad nás zablúdili, sa naschvál vyhýbajú slnku a nie a nie

Jastrabská skala (684 m) dominuje južnej časti Kremnických vrchov najmä pri pohľade z cesty medzi Žiarom a Kremnicou. Jej ryolitové vrcholové bralá kolmo padajú na západ do hĺbky až 80 m a nedajú sa pomýliť, trčia spomedzi ostatných guľatejších kopcov v okolí. Hej, už dvakrát som si ju „zaradil do programu“, ale vždy cestou od severu – chcel som sa pod ňu dostať po zelenom miestnom chodníku v smere od Nevoľného. Ale buď bola hmla, alebo nebolo času na improvizácie, keď sa zelené značky stratili v kroví. Tentokrát som už ale išiel na istotu, vla

Neistá doba si žiada rozhodné činy. Alebo aspoň rýchle rozhodnutia. Repete na nedeľný obed v teréne a možno aj na posledný sneh? Tak sprobujme. Zase sledovačka, čo kde kto vyviedol, nafotil, spustil a tak ďalej. Je toho na vstupy dosť. Parťáci mi dali jemne košom, lenže to vôbec nevadí, resp. užiť sa to dá aj osve. V sobotu prechod frontu a horšie mraky nikoho netrápili, pretože deň D bola nedeľa, to je kostol a oslava. O štvrtej ráno budík, jogurt, káva a ide sa, kérovačka za snehom. Pokojne sa šiniem krajinou, za Voznicou zase staré známe srnky a daniele

Nevoľnícka kotlinka je taká malá jama s troma dedinami na juhozápade Kremnických vrchov. Už koncom augusta som ju lízol pri mojich IMPROVIZÁCIÁCH , ale netrafil som všetko čo som chcel, tak nastal čas na reparát. Plán tentokrát znel: okruh z Bartošovej Lehôtky cez Dolnú Ves, Nevoľné, Peňažnú, Ihráč a Jastrabskú skalu. Z väčšej časti po miestnych značkách alebo mimo nich, ale deň mal byť krásny a ranná hmla sa mala rozplynúť – orientačne to nemal byť problém. Aj tak som radšej pribalil klasickú tlačenú mapu a poriadne zaostrenú pozornosť

  Tak sa nám Veľká noc s Dušičkami stretli a máme tu zasa možnosť pohybu iba v rámci okresu. Rozhodol som sa trocha zaspomínať na veľkonočnú bajkovačku po vybraných cyklovrcholoch v rámci okresu, v jeho severnej časti. Plán je jednoduchý: vyrazím rovno z domu a postupne prejdem vybrané kopce a domov sa aj vrátim. Žiadne presuny autom alebo vlakom. Takže: Vyrážam priamo z domu, cez pole popri železničnej trati do Tomášoviec. Tam sa pripojím na modrú cykloznačku do Podrečian. Doteraz príjemná rýchla rovinka v dĺžke 10 kilometrov na zahriatie.

Banská Bystrica má takú geniálnu polohu, že vôbec netreba ďaleko cestovať za peknými krajinkami, stačí sa aj okolo mesta venčiť. Tu je jeden tip, ale len pre znalcov, alebo pre tých ktorí dobré mapy majú. V podstate ale stačí smartfón a niečo offline v ňom. Lebo: miestnych značiek v okolí sa síce v poslednom čase dosť urodilo, ale niekedy to značenie v teréne chýba. Taaakže: východiskom je Tajov na skok na západ od BB, na rozhraní Kremnických a Starohorských vrchov. Zaujímavá dedinka s niečo vyše 500 dušami, známa najmä vďaka svojim slávnym

Kto by na hory chodil, keď už sú po korone krčmy otvorené? ...som si tak povedal a vymyslel som si, že obehnem aspoň zopár krčiem okolo BB, keď už sa teda rysuje pekný víkend, prvý júnový. Podporovať miestnu ekonomiku treba. Aby som toho ale nenabehal príliš veľa, musel som medzi krčmami využiť kadejaké skratky. Že niekedy vedú aj horou, s tým som sa proste musel zmieriť. Zhodou okolností tie skratky idú cez väčšinu najvýraznejších kopcov okolo Bystrice. Taká horská koruna na hlave kráľovského mesta. Keď už mám tú korunu rodnej hrudy turčianskej

Leto sa zlomilo do jesene ako na povel - s prvými septembrovými dňami. Chladné noci, hmlisté rána... Ale po jednom z frontov aj (dočasne) krištáľovo čistý vzduch. Nedalo mi a ušiel som z roboty vyvenčiť sa aspoň na deň, lebo na tie ďalšie už Aladin zase prorokoval dažde. Samozrejme aj cez víkend, ako inak... Cieľ: juhovýchod Štiavnických vrchov. Tu v minulosti baníctvo moc nefičalo, zato zo susednej Krupinskej planiny sem naskákali lazníci a pôvodne zalesnenú krajinu poriadne spestrili. Ako je v našich nižších pohoriach dobrým zvykom, je aj tu veľa

Prvé čo mi napadlo, keď som videl info o tejto novej stovečke, bolo niečo ako „alergikova smrť“. Lebo tá kombinácia dátumu a lúčnej krajiny, ktorá na trase prevláda... Navyše, ako sa blížil dátum štartu, dvíhali sa aj teploty v predpovediach. V piatok už bolo isté, že vlna horúčav bude vrcholiť práve v sobotu. Do toho varovania meteorológov, že aj ozónu je o dosť menej ako by malo byť... A zas v kombinácii s pílovitým profilom a s tou otvorenou krajinou, no poriadny horor sa črtal. Ale tak to majú ultrapankáči radi, nie? Prebehnúť sa niekde v ideáln