Polana a Rudohorie - Kto je krepý, padne na nos (moja druhá lyžiarska túra) - Vetroplach magazin

Kto je krepý, padne na nos (moja druhá lyžiarska túra)

26.11.2016
kto-je-krepy-padne-na-nos-moja-druha-lyziarska-tura-

Nedivte sa, že nevidíte žiadne autentické fotografie, v tom čase (1950) som nemal na aparát peniaze. Vidíte digitálnu kompozíciu. Po prvej mojej lyžiarskej túre skončili lyže rozrúbané na fakličky v peci, ale po prihlásení do športovej školy som „vyfasoval“ kompletný bežecký výstroj. Takže po istom čase som bol na snehu znovu mobilný. Že som tie laty už aj lepšie ovládal, to už som po mnohých tréningoch (a už aj po dorasteneckých pretekoch) zbadal aj sám. Ale moja túžba, ísť aj do terénu na lyžiarske túry, mi nedala pokoj vymyslieť aj ďalšiu, teda druhú túru v živote. Aby to nebolo doma, pýtal som sa chlapcov zo Zvolena, či tam niečo nepoznajú. Padlo meno POĽANA pri Detve. Ako absolvent primy v gymnáziu som sa cítil už dosť dospelý aj na také podujatie. Nepoznal som ináč nič, tak to bola grandiózna myšlienka. No ale preskočil som piatu triedu ľudovky, čo sa mi vypomstilo. Ostal som jeden rok vo vývoji pozadu a samozrejme krepý, čo sa nakoniec aj potvrdilo.

 

Nakoľko som bol sponzorom sám sebe, musel som peniaze najskôr zarobiť. To robili študenti rôznymi spôsobmi. Veľa nás chodilo (to bolo známe) na tehelňu voziť a ukladať tehly vonku po vypálení. Bola to tvrdá robota, ale prišli aj solídne peniaze, samozrejme na čierno. Z toho pokladu som platil vlak aj autobus, až do Detvy a nazad.

 

Začiatkom februára sme mali nedeľu bez pretekov a tešil som sa na uskutočnenie môjho plánu. V ruksaku slanina, chlieb a čaj, nejaké jablká, vo vrecku už slávne cibébne. Pešo na stanicu Bystrica – mesto, sadám do vlaku s drevenými sedadlami, vo Zvolene prestupujem do autobusu smer Detva. V tom už sedí zopár lyžiarov, čo majú za cieľ Poľanu. Aspoň nemusím hľadať, kade.

 

Sme pri kostole, to je akože námestie a sú tam tri tabuľky, pre rôzne výstupy. Vidím teda, že tí Zvolenčania sa tu vyznajú, pôjdem za nimi. Obzerám sa síce, ale nevidím žiadny poriadny vrch. Veď doma mám nejaké okolo seba, tak sa pýtam, kde je tá Poľana. No že tu, ukážu hore. Ale ja vidím len zopár zasnežených polí a za nimi trochu lesa. No uvidíme. Ideme vraj ku Melichovej skale – po čase ju zbadám, ale ma neohúri. Ideme ďalej krížom popod kopec, trochu lesom a ďalej už vidno cestu, ktorá vedie hore k chate. Pod chatou je taká väčšia lúka, odbočíme na ňu a krížom prejdeme k chate, kde stojí aj niekoľko áut. Chlapi odložia lyže a idú dnu, chata je obrovská. Ja ostanem von a myslím si, že to je len pre bohatých, nemám chuť zaplatiť za čaj horibilnú sumu. Táto chata vyhorela v roku 1984 až na základ a komunisti tam postavili zo štátnych peňazí ešte väčší hotel. Ten tam teraz stojí zatvorený, lebo príjmy boli menšie ako výdavky. Miliónový poklad na Poľane.

 

Stojí tam síce šípka „VRCHOL“, ale nevidím žiadny. Poberiem sa teda tým smerom a hádam o 10 minút na tom vrchole stojím. Ten je prakticky rovnaký, ako hrebeň vpravo – vľavo. Stojí tam drevená tyč s tabuľkou POĽANA 1458m. Stromy aj na hrebeni, žiadny výhľad, som totálne sklamaný. Je tu pár peších stôp, tak začnem robiť prvé aj dole kopcom.

 

Spravil som si na svoje drevené bežky dva kovové krúžky, do tých som si dal remeň na upevnenie topánky. Dalo sa na tom aj nejako zatáčať, no nebol to žiadny slalom. Od chaty som sa pustil lesným výsekom dole k ceste a potom po ceste, až som uvidel odbočku doprava k horárni.

 

Bolo mi to neznáme, tak som jazdil len krížom – krážom, pomaly. Videl som nižšie horáreň a prvé skaly Kalamárky. Od horárne už dlhý kus po ceste, pluhom, až kým sa les neotvoril. To už som v diaľke videl kostol v Detve.

 

Pod lesom som sa pustil krížom cez polia, až za domy pri kostole. V krčme som čakal, kým príde autobus do Zvolena, a tam na stanici už sa z lokomotívy kudlil čierny dym. Nebol som vôbec z tohto výletu nadšený, lebo okolo Bystrice na mňa čakalo ešte veľa roboty na kopcoch, ktoré som nepoznal. Pánsky Diel, Kremnické Hory, Kordícke Hory, na Krížnu som ešte nemyslel, to boli Himaláje.

 

Toto zažiu Jano Banko, keť bou mladí.

 

 

 

Dovetok:

Keby mi niekto po tejto túre povedal, že sa tu ešte niekedy objavím, bol by som ho považoval za krepieho. Ale človek mieni, život mení. Objavil som sa tu na skalách na tréningu s Vladom Tatarkom, kúpil som tu na salaši od baču krásnu fujaru, vypil som tu veľa žinčice, s bačom aj slivovice, no a na staré kolená som sem bol pozvaný ako čestný hosť na prednášku. Nepovedz v živote nikdy nie, lebo budeš klamať!

 

Fotky Kto je krepý, padne na nos (moja druhá lyžiarska túra)


Súvisiace články:

Diskusia




Partneri

JM SPORT www.skyrunning.sk www.tatry.nfo.sk www.msslovakia.eu
www.sherpacaffe.sk Pavol Kuna sport.sk
www.scandinavia.sk www.scandinavia.sk www.tatryportal.sk
alkan.szm.com www.outdoorfilmy.sk
www.modralanovka.sk
www.montana.cz
©  Vetroplachmagazin 2007 - 2018  |  designed by MVM Trade s.r.o.
All rights reserved
Počet prístupov: 3658015